inter(punk)cia

vraj je táto gejm už tak trocha ouvr

všetci mi to povedali, senát zasadol a začali si ma podávať, ako kus flákoty

ja som sa bránil (spočiatku) (možno) no neúspešne, lebo každé slovo povedané pred (ale) vraj neplatí

tak som si ho vyzátvorkoval.

ale ja som stále túžil. mal si.

prečo ten minulý čas? túž (naďalej)

-ale-

nevedel som to. nie, neviem to naučíš sa

-ale- (chceš) ?

a odrazu na mňa zaútočili zátvorky a predikcie

(---)

len mlčím a mám trochu

blok        cvok                cez oblok                               skok                                          ?

. .. ...

hop hehe atak a tak

si tu visím na parapete ako opitý Bezuchov celkom ma to dobieha

...

a ešte k tomu všetkému mlčím.

ako hrob. ale asi len z úcty.

aby som už nikoho do svojho hrobu nepriviedol

(?)

nižšie štádium

som v nižšom štádiu skoro ako krivda čo tuší, že už asi nevie vyhrať už bolo veľa tých pív a cíg tak už konečne príď tak príď

a vôňa tvojej koženej bundy pre iných vražda no pre mňa Lurdy podnietila vo mne to podstatné že už myslím ako úchyl to ostatne

nebolo toho veľa no zasa ani málo ja sa strácam v tom čo sa to vlastne stalo a vyvinulo sa to samo ako hurikán Katrina, bola tu samá a jediná

čo presypala môj svet ako hodiny keď som tušil, že asi nie som jediný v jej živote no ani ona v mojom všetko delí čas tak vraj, že povedzme si zbohom

a že to nechcem tak prvoplánovo zahodiť, najradšej by som to dal nanovo a s čistým štítom tak teraz ležím a viem že by to bolo pre nás

že si ma rozsekala tak, ako to iná nevie a že sa kvôli tomu cítim ako dement

tak buďme prosím chvíľu sami na pozadí Pekov skit čo chcem, aby hral navždy a život bol bez chýb

ale on neprestane tárať, že sa cíti jak lolo vždy to tak bolo tak prosím, nechaj mi ďalšie kolo

a ja ťa opijem tak, že nebudeš chcieť vstať bude to beh v leže na veľmi dlhú trať

my (dvaja) zažijeme spolu raj peklo, stres aj prúser a silný strach, škeriaci sa ako vylomené pánty na dverách

lebo ja som krivý ako zrkadlo a netuším, či ti to vôbec napadlo hrať navždy toto smiešne divadlo

o pár hercoch nič viac iba my a jeden spoločný plac so všetkými chybami

"A nezabudni svetlá vypnút." mitickaa

#angrymechanic goes #fashioninprogress Teach me master, how to wear your car

#angrymechanic on the road 263,8 kilometers done, towed only once.

album.

album ktorý som nikdy nepočul do konca ten album ktorý som dostal od otca a mám ho doteraz aj s tou gramatickou chybou a s ryhou na tracku číslo šesť ktorá bráni mi ho zjesť doteraz a púšťam si ho po novom od konca a späť a hľadám v ňom odpoveď nie na pálčivé otázky ľudstva ale na tie moje a nepomáha, tak to vezmem po lopate; lebo predsa všetko je tak ako to má byť tak vraj na to zlé nepozeraj lenže - keď nežijem zrovna presne podľa zásad a asi práve preto sa cítim pod psa a ten šteká mimo témy ako keby požral chryzantémy tak mu šibe, asi ako nám keď skladáme poklonu tým sprostým hrám citov za pár drobných nervovej streľby presne do čela ale len vtedy, keď sa nikto nepozerá lebo časom zistíš že ľudia sú len miechy hlavy spojené chrbtovými kosťami ale len občas sedím na kopci, pozerám na tú kopu pseudohviezd v tomto provizórnom svete lebo skepsa čo keď tá ma ovláda? som len človek nie však armáda mýlim sa a robím chyby; a jej oranžové nechty dostávajú sa mi pod kožu ako hrdzavé klince keď trhajú límce a neviem ju vytesniť i keby som náhodou chcel tak ako slabý linoryt otláčam svoju hudbu sfér a asi čistý blahobyt ak sa to tak smie hovoriť lebo nezávislosť je aj zloba pevná ako skoba na horolezeckej stene nevyhnutnosti tam, kde rednú kosti ale iba z čistého citu čierneho ako kus antracitu keď ani cigareta nie je liek potápam sa do tanca viet a asi to súvisí tieto nevybrúsené rysy že tí najšťastnejší sú len súhrou okolností tak si to pamätaj že nie čisté slovo ale inotaj

festivalová monogamia

v opare nepodarenej cigarety vtedy keď nemyslím na margaréty a pri mojom iced latté príde mi zas všetko zlaté a milujem konce konce týchto mojich cigariet vtedy vynárajú sa mi stovky viet a keď si zvrtíš delo a pot ti ochladzuje čelo prihovára sa ti celý svet hmm. a stoicky rozmýšľam monogamicky ako je možné byť sám oproti všetkým tým cigaretám a tak podajmipivoprosím nech sa tu s tebou skosím a nech mi aj mravce potom oblizujú moje pokrčené stavce a nie, nechcem cestu späť keď ju poznám naspamäť a ja viem, raz sa vrátim do reality a nebude to vždy zrovna fajn ale prečo byť svedomitý keď sa môžem vyhýbať zábranám a je to fakt sranda, lenže ranná múza je fakt čůza teraz spíme mŕtvi - či živí a hlavne oči! otvorené dokorán a všetko, celý čas tak rozmýšľam, či je skutočne v nás tento baudelairovský hlas možno len produkty svojej doby so všetkým, čo nás rádoby zdobí tak dýchni na mňa, nech viem že to nie je prelud iba čistý sen a tak kvapky padajú narážajú zmývajú, či čistia moje sily? nech viem, že som to iba ja a nie úplne divý tak padajú ako slzy tej rannej čůzy nenápadné, ale vieme že sú tu tak prosím, stiahni roletu čiže ako kráľ bullshitu poťahujúc z vodnej fajky zisťujem, že ŽIVOT je fakt krátky a je ho málo tak čo sa to sakra stalo

preludium.

prechádzam rok po roku bez známky pokroku zbitý, a bez identity ak ťa hľadám skrývaš sa mi možno pribitá okovmi a reťazami rovnako stratená v klamstvách a rozpakoch mysliac v opakoch s hlavou v oblakoch   ja stojím padnutý v boji prebratý v leže vo svojej kóji otvorené! vstúp. žiadne ďalšie rande   z 'lásky' súcitné krásky bez otázky a krach. keď páska na ústach strhni to zo seba! chcem vidieť chyby! to je fajn, ja sa nimi živím.

shoegaze.

občas (a tým myslím celkom často) sa mi stáva, že som asi viac zaujatý tým, čo by MOHLO byť a nie tým, čo skutočne JE. čo sa deje. a tak. v krajných prípadoch mi to pomáha prežiť, ale väčšinu času ma to len pekelne štve. hovoríme tomu svedomie, či? rána bývajú niekedy ťažšie ako rany, baby, a ja ani na tie rána moc nie som. zvyknem sa prevaľovať v posteli, až pokým mi neutečie celý deň, lenže – a za tým si stojím – ide o dobre investovaný čas. a už vás niekedy napadlo, čo všetko robia ľudia len preto, aby sa im krútila hlava? minule som tak civel na malú ségru a sledoval, ako sa točí a krúti a rotuje, až pokým jej to nestúpne do hlavy, a vyzerá pri tom úplne ako opitá. my všetci sme medzičasom objavili chlast a trávu a iné veci, tak nám to príde infantilné, ale viete čo? ja sa najradšej opíjam sám zo seba. lebo čo si človek sám neurobí, to nemá, že. a hlavne to inak ani nemá zmysel. a víno mi v tom iba pomáha. a s roztiahnutými zreničkami a krídlami a nohami ide hneď všetko lepšie, nemám pravdu? to bolo ráno vtedy keď v hlave mi trieska a ja som čumel na cp.sk aby som sa stratil na železničnej trati a tak dúfam, že ju ešte uvidím a je mi celkom jedno čo bude medzitým aj keď vlastne viem o nej hovno, ale ak je teda všetko jasné, tak prečo nie je na oblohe ani jeden oblak? veci sa často zdajú byť jasné a zreteľné, ale ide iba o klam; vždy je dôvod prečo jasnými sú alebo nie. a ten sa dá ďalej vysvetliť. alebo nevysvetliť. súvisí s tým asi najúžasnejšia ľudská vlastnosť hneď po smrteľnosti – zabúdanie. zabúdanie na všetko. vymedzovanie toho, čo pre nás podstatné je a čo nie. chápete? pár vecí. pohľady do stratena a do očí a do budúcnosti a cez prsty a nohy a prsia a tvár a ruky, ruky a shoegaze a boty, nohy na ramenách keď svet pulzuje, pulzuje a pumpuje a prihovára sa a tancuje a skáče a pulzuje a to všetko vlastne TY! áno, ty.

keď som ti do ucha hovoril, že som creep a že sem nepatrím a ty si sa iba pritiahla tesnejšie. keď som v jednom tvojom pohľade čítal celý príbeh. lebo ty vieš. tak kedy mám už konečne oprášiť ten písací stroj?

One rainy by Imro Pisarovič.

#VW #Volkswagen #Golf #mk2 #19E #maritimblau #LA5E #function #ATS #Cup #Senica #Slovakia #rain #rainy #imropisarovic #monsieurfrancois

Funeral #abandoned #BMW #316 #ti #spotted #Senica #Slovakia #cemetery #monsieurfrancois #Nokia #N8

premiéra

je to ako premiéra filmu od bráchy Lumièra prichádzajúci vlak zas a znova tie rovnaké slová ako prepálený diapozitív po pomoci volám;

zastav to peklo pretoč ma zhasni už svetlo nech je tma

takže ako premiéra už bez bráchy Lumièra už prišla si sama nežne stratená v rozpakoch; na ramenách ležiac mi v zornom poli hrajúc najlepšiu zo svojich rolí

a presne ako premiéra filmu od toho Lumièra zmeň môj pohľad odznova na otázku z pohyblivého obrázku;

rovno do dvora priamo do žily dychtivo akoby sme nikdy nežili si to ty? tá prepálená škvrna po ktorej pomoci tak volám.

„Dámy a páni! Už dnes večer, premiéra filmu od...“

Es. 1.

„Nemyslíš...?” Mlčal. Príšerne okato sa dištancoval. „Pozri, ja si viem predstaviť, čo si o tom myslíš, ale...” Es sa obzrel. Mal toho už zjavne dosť. „Rob ako uznáš za vhodné, mne je jedno. Seriete ma tu. Všetci. Tak sakra robím čo chcem, nie?” „Ale práve preto si tu ty -” „No a. Hovoríš, ako keby na mne dnes niekomu záležalo. Sa pozri okolo. Si jeden z mála, ktorí sú ešte ochotní takých ako ja vystáť. Im je už jedno. Rozlep oči, spíš.” „Čo to do teba...” „To nič, v pohode. V poslednej dobe zo seba nemám dobrý pocit. Prepáč.” „Čo sa deje?” „Bohužiaľ, toto nepochopíš. Ja som empirik, ty racionalista. Vôbec, čo si doprdele za racionalistu, keď ma furt -” „Prep...” „TICHO, KURVA!” zahnal sa naslepo a potom so sebou pleštil o zem. Rozplakal sa a zvíjal sa v kŕčoch. Nie v tých reálnych, ale v tých kŕčovitých gestách, akože znázorňujúcich že niečo nie je v poriadku. „Prepáč, prepáč... Som stratený... Nenaštvi sa... Ja... Neodchádzaj. Prosím. Nikdy.” „Vieš, že to nejde. Na, ty mrdka jedna, poď hore. Mám ťa rád. Bez teba to nie som ja.” „Nejde, nejde, NEJDE... Dobre, prepáč. Som v pohode... Vlastne, čo to trepem. Je to zle. Strašne. Nikto mi nevie pomôcť.” „Neser sa, k čomu ti to je. My dvaja zhebneme spoločne, anyway. A len tak medzi nami, fakt sa na to ešte nechystám. Ja len, že -” „Ale pozri na mňa! Som kripel, nechápeš? Pozri sa! Ona ma zranila! Ona. ONA!!! Ja nedo -” „Na ňu sa vykašli. Si už nepamätáš, čo nám spravila? A viackrát. Je to ku...” „Nie je!” „Hraje sa s nami. S tebou to teda dobre zamávalo. Je to len ženská, ešte ich bude. Neser sa.” „Bude? Takých ako ona?” „Hej, hej. Presne takých.” „Kristepane.” „Chá chá, presne tak. Už na ňu zabudni, nech má, čo chcela.” „Dobre vieš, že to nespravím. Ty by si snáď...” „No, hej.” „Že sa ešte pýtam. Ty si strašný.” „Ale potrebuješ ma.” „Veď hovorím, že si strašný.” „No tak prepáč. Ale dobre vieš, že by si to chcel.” „No, netvrdím, ž-” „Ha! A mám ťa. Je to ták jednoduché. A bude ich ešte veľa.” „Taký-” „Iných.” „No dobre. Tak ja sa to pokúsim hodiť za hlavu. Alebo ti o nej už nebudem hovoriť.” „Mrr...” „Dobre, DOBRE! Konči.”

Nebudeš to chcieť, ale zároveň sa budeš zvíjať túžbou a uprene mi hľadieť do očí. Heh, ja dobre viem, že tento okamih príde. Ty prídeš. Všetci tu budú. Má to byť posledný súd? Nikto nevie, nikto nebude vedieť, nikto nebude chcieť. Ľudia sa vyžívajú v chaose. Nevidí to nikto, až na teba. Ty to budeš vedieť. Bez dotyku, bez slov. Budeš. Už sa na teba teším.

  O čo mi vlastne ide? Som spokojný človek. Momentálne najedený. Nič mi nechýba, ale predsa. Hovoria, že citová deprivácia je strašná, prestrašná vec, že samoty sa treba báť. Človek je zoon politikon. A tak ďalej. Kecy. Strašné kecy. Prestrašné, jedovaté a odporné kecy. A pritom nikto nekoná. Odmietam vypovedať proti sebe samému. Som so sebou až príliš veľký kamarát.

  Raz ma chytí polícia konformity (hovorte si tomu ako len chcete), a v ten okamih budem kričať a smiať sa a metať končatinami, bude sa to odo mňa totiž čakať, a dovtedy mi prosím dovoľte si ustlať presne tu na zemi – tá je jediná pravá partnerka do postele – a pobrukovať si že som zase raz konečne šťastný, šťastný, šťastný...

kolobeh života je neuveriteľne krehká vec. nemení sa, baby. je krutý – vždy bol, vždy bude – je prchavejší ako benzín a myšlienky a tvoje pohyby. a vás to nebaví?

  šťastie je len proces. žiadostivosť a túžba jeho sluhami. porúčam sa pred vami, chlapci, toto vaše teátro len tak niekoho nepustí

  Ha! Možno robíme zásadnú chybu v tom, že rozlišujeme krásu od šťastia. Podľa mňa ide o dve identické veci. Pozeral som sa im už rovno do očí. Tak ako by sme mohli prežívať šťastie bez krásy a krásu bez šťastia? Krásu alebo krásno? Ide nám o ten opojný stav, o to čo vidíme alebo len o to, čím sa chceme chváliť?

  Všetci sme otrokmi krásy a len na tom záleží

krása je sloboda na blankytne modrej oblohe

a prelet vtákov nad obzormi a

neúnavné crescendo mojich myšlienok;

  krása je zobudiť sa vo včerajšom tričku

so suchom v hube a potopou v mysli

a krása sú tvoje pohyby drahá

a moja úmyselná ruka na tvojom boku lebo

spontánnosť neexistuje a ani nechce.

  Niekedy prídem na to, kde nerobím chybu a pokúsim sa ju spraviť; možno najlepšiu chybu môjho života. Roztancujem ti slová v očiach a ty sa nebudeš brániť, nebudeš odvrávať, necháš ma čítať ti medzi riadkami z očí, túžobne a platonicky a akákoľvek nedbalosť pôjde na bok, zapadne prachom, nedbalé neexistuje a v tento okamih všetko dbá na všetko. A vtedy cítiš život. Keď sa zreničky roztiahnu a ty sa podvolíš. Nehraje nič a zároveň hraje všetko; nikto ti nešepká do ucha.

  Interlude.

  Šťastný, šťastný, šťastný...

Die Mensch-Machine, Halb Wesen, Halb Ding.