#poď so mnou | Explore Tumblr Posts and Blogs

victoriamerlot · 4 years

Text

2. Máj 2020

Dovarila som polievku, dopiekla bábovku. Posledné dni sa zabávam hlavne takto. V kuchyni. Som trošku znudená, do ničoho sa mi nechce púšťať, nič sa mi nechce robiť. Ale to je normálne, lebo som pred pôrodom. Aj keď som robila tri veci naraz a mala energie na rozdávanie, bolo to normálne, lebo som pred pôrodom. Teraz je normálne všetko a to je ukľudňujúci pocit.

Prišla nám do kuchyne nečakaná návšteva - mravce. Ja sa im aj snažím dohovoriť aby nechodili, že ich nechcem zabíjať. Je mi ich ľúto. Nedajú si povedať.

A my čakáme.

V utorok (28.4.) som mala oficiálny termín pôrodu. Keďže sa nič nedialo, išli sme na prehliadku k doktorovi. Doktor usúdil, že to na pôrod ešte najbližšie dni nevyzerá, aj keď by mi to úprimne prial. Neostáva iné, než čakať ďalej. Ale to je v poriadku.

Keď mi doktor na prvom sone oznámil dátum 28.4., povedala som si, že tých pár dní do mája ešte vydržím. Chcela som aby bol Leo májový. Lebo máj je lásky čas a on bude láskyplné, láskavé, láskyhodné dieťa. Tak som to do mája vydržala. Gratulujem si, ďakujem ti Leo, že si to vydržal v zdraví so mnou. Vlastne všetko ide podľa plánu. Veci, ktoré podľa plánu nešli, som z plánu vyškrtla.

Prenášanie je naozaj výhodné v tom, že namiesto strachu som sa na pôrod začala skutočne tešiť. Už mi nevŕta hlavou toľko strašiakov ohľadom toho, ako sa čo bude diať. Stále som zvedavá a nevedomosť nieje príjemná ale už sa viac zameriavam hlavne na to, aby to prišlo a pokiaľ bude možné, prirodzene.

Chcela by som si zapísať, ako to bude prebiehať. Nie pre to, že sa bojím, že si to nebudem pamätať. Na prvý pôrod asi tak ľahko nezabudnem. Skôr ma zaujíma, ako sa na to budem pozerať po čase. Detaily, ktoré možno niesú dôležité teraz alebo ktoré nebudú dôležité potom. Preto si to tu nechám rozpísané a budem písať a dopisovať, kým sa mi neprestane chcieť, kým budem vládať a kým sa mi to bude zdať vhodné. A tiež potom. Majú ženy po pôrode v pôrodnici času veľa či málo? Mám si zobrať knihu? Zabalila som si krížovky. Pre istotu.

Čo môžem z momentálnych pocitov zdokumentovať je fakt, že mi rozhodne nepomáhajú vety typu “Ešte sa mu na svet nechce.”, “Ja sa mu ani nečudujem, ani mne by sa na tento svet nechcelo.” a podobne, ktoré sa mi teraz často dostávajú do uší aj keď verím, že s dobrým úmyslom. Som si istá, že to určite Leove rozhodnutie nieje. Možno by sa mu totiž aj chcelo no jeho alebo moje telo na to zatiaľ nieje pripravené. Všetko je tak, ako má byť. A keď má byť v bruchu ešte týždeň, tak to má asi svoj dôvod, ktorý ani mne nieje známy. A ak by to tak už byť nemalo a hormóny sa doplietli (nedávam im to za vinu, mali za posledných deväť mesiacov čo robiť), tak to napravia doktori. Aj také veci sa stávajú. Preto sú doktori doktormi. A možno mi len chce dopriať ešte pár nepretržite prespaných nocí a pokojných dní. Lebo vie, ako rada vyspávam.

Ja viem, to sa len tak hovorí. Nikto tým nechce uraziť ani jeho, ani mňa, ani tým nikto nemyslí, že je naozaj lenivý. Ja len že po dvoch týždňoch bombardovania otázkami UŽ? UŽ? z každej strany, na ktoré dookola odpovedám a pripomínam sama sebe že ešte nie a pritom sa snažím na to nemyslieť, som začala byť dosť háklivá na to, čo mi ľudia hovoria.

Samozrejme, som mierne nervózna, už by som to mala rada za sebou. Ale stále je pre mňa najdôležitejšie držať sa v psychickej pohode a nič si z ničoho nerobiť. Sústreďujem sa na to, že je všetko v poriadku a že sa má Leo, podľa dnešných doktorkiných slov, v bruchu dobre. Tým pádom sa mám dobre aj ja.

Rozmýšľam nad tým, či spomenúť akčný incident, ktorý sa nečakane udial v nedeľu.

Začala, ako každá iná nedeľa. Myslím, že mi Deny plánoval urobiť raňajky do postele ale keďže som vstala skorej ako on, tento plán som mu nevedomky prekazila a urobila som si raňajky sama. On to však s prekvapením a chcením potešiť ma nevzdával a tak sa rozhodol navariť mi obed. Zemiakové placky z batátov. Mňam. A ako mu neskôr doktor v nemocnici povedal “To som počul, že je nebezpečné jedlo.”. Veru je.

Sedela som za zatvorenými dverami v izbe a volala s maminou, keď som počula buchot a pár nadávok. Už už som chcela otvoriť dvere a pozrieť sa čo sa deje mysliac si, že mu spadol tanier alebo hrnček na zem. Na to sa ozval hlas z kúpelne “Viki poď, oblial som sa horúcim olejom!”. Túto vetu si zapisujem medzi tie, ktoré si už nikdy v živote od nikoho počuť neprosím.

Pribehla som a tak strašne chcela vedieť, ako reagovať, až som nereagovala vlastne nijak užitočne. Hovoril mi, aby som našla na internete, čo má robiť. Deny má našťastie geniálnu vlastnosť zachovať sa rozumne v krízových situáciách, nepanikáriť a rozmýšľať. Pod studenou vodou už bol a tak sme žiadne ďalšie kroky v podobe receptov od starých mám nepodnikali. Až neskôr som si uvedomila ako strašne sa ovládal aby ma nevyľakal a nedával najavo, ako ho to bolí. A muselo ho to bolieť fakt príšerne. Moje podvedomie sa asi rozhodlo utlmiť emócie, aby som zo stresu nezačala rodiť, čo by bola už úplne nepredstaviteľná situácia. A tak, kým Deny predýchaval a sprchoval si popáleninu, som začala upratovať kuchyňu. Potom som sa rozhodla, že sa vyberiem do lekárne (do nemocnice ísť nechcel, chcel počkať do ďalšieho dňa) a aspoň sa spýtam, čo si na to môže natrieť, čo s tým máme robiť. Ako som spomínala, bola nedeľa a tak bola aj druhá lekáreň, do ktorej som sa bola fyzicky schopná odtackať, zatvorená napriek tomu, že google tvrdil opak. Cestou domov mi už Deny volal, že sa predsa len rozhodol za doktorom ísť a poprosil suseda, aby ho odviezol do nemocnice. Ďakujeme pán sused. Až vtedy sa mi uľavilo. Chcela som, aby sa mu na to niekto pozrel. Niekto kvalifikovanejší ako my dvaja. Ja som mu nakoniec cestou domov kúpila na benzínke aspoň cigarety, Schoko-bons a tribitku ako útechu (pani predavačka musela byť zo mňa v úžase, keď som dva dni pred termínom pôrodu zadychčaná kupovala na benzínke krabicu cigariet a sladkosti). Strašný pocit, keď naozaj chcete pomôcť a naozaj neviete ako. Z nemocnice sa už Deny vrátil vysmiaty a v dobrej nálade. Touto cestou by som sa rada veľmi pekne poďakovala milým sestričkám a doktorom v bystrickej nemocnici. A ako dobre sa nám na tom smialo po tom, čo bol profesionálne ošetrený a oboznámený, že to našťastie nieje až také vážne aj keď fakt nepríjemné a otravné čo sa hojenia týka. Ešte v ten deň sme batátové placky zjedli (incident sa stal keď už smažil predposlednú a tak sme ich mali dostatok) a boli to najlepšie batátové placky, aké som kedy jedla. Nepreháňam. Tak vás všetkých prosím, dávajte si pozor na horúci olej.

3. Máj 2020

Je deväť hodín večer, ležím/sedím vo vani a dopúšťam si horúcu vodu. Tak trošku dúfam, že ucítim aspoň náznak niečoho. Ani vo sne by ma nenapadlo, že si raz budem priať cítiť pôrodné bolesti. Najlepšie by teda bolo, ak by sa tej bolesti dalo samozrejme vyhnúť ale som si istá, že to nepôjde a som s tým zmierená.

Nemala som veľa konkrétnych predstáv o svojom pôrode. Moje prianie od začiatku bolo, aby to prebiehalo, pokiaľ bude možné, čo najviac prirodzene. Bez cisárskeho rezu, bez nastrihávania, bez epiduralu, bez umelo dodaných hormónov. Mám pocit, že by to tak malo byť správne, že by sa s tým telo malo vyrovnať samo so všetkými kladmi aj zápormi, ktoré ku pôrodu patria. Povedala by som, že si to takto praje skoro každá žena. Aj keď som čítala články o tom, aké sú plánované cisárske rezy teraz “v móde”, čo mi príde celkom nepochopiteľné (myslím tie, ktoré niesú potrebné a odôvodnené). Otázka ale je, ako budem reagovať, keď príde na lámanie chleba a aká veľká alebo malá hrdinka sa zo mňa vykľuje.

(15. Máj 2020: No. Čo k tomuto dodať. S nastrihnutím, s epiduralom aj oxytocínom a kto vie, čím ešte. Tak aspoň tomu cisárskemu sa mi podarilo vyhnúť. A to tiež nebolo do poslednej chvíle isté.)

6. Máj 2020

Dnes ráno ma po včerajšom neúspešnom pokuse prijali na hospitalizáciu do nemocnice. Kvôli stále meniacim sa opatreniam pre Koronu tu majú trošku v systéme a informáciách všetci zmätok ale každý robí, čo je v jeho silách. Hneď ráno mi sestrička urobila ctg a potom mi ukázala izbu, v ktorej sa nachádzali tri postele, jedna skriňa, umývadlo a dve dočastné spolubývajúce. Príjemne ma prekvapili polohovateľné postele na ovládanie, ktoré som doteraz videla len vo filmoch. Zvyšok oddelenia až taký super nieje, ale s tým sa človek po čase vyrovná. Dokonca si viem predstaviť, že mi to tu (ak niekedy porodím a pustia ma) raz bude aj chýbať. Prirovnala by som to k táboru, do ktorého nechcete ísť a nakoniec zistíte, že vám tam nieje až tak zle, ako ste si mysleli, že bude. V nemocnici som ležala iba jeden krát ako štvorročná a to si veru poriadne nepamätám. Mám len pár hmlistých no nie pekných spomienok a tak som si úplne nevedela predstaviť čo ma čaká a ako to budem zvládať. Sestričky sú zatiaľ milé, doktorov je tu ako maku, už v nich strácam prehľad. Nikto si nieje 100% istý ale podľa najpravdepodobnejšieho výsledku som dnes v 41+1 týždni a tak mi po vyšetrení doktor oznámil, že mi zajtra pôrod vyvolajú oxytocínom.

Zajtra idem rodiť.. a stále som kľudná.

Je upokojujúce zrazu vedieť kedy a ako.

Na našej izbe je spolu so mnou menej zhovorčivá Terka a oveľa zhovorčivejšia Lenka z Krupinej. Ono je to fajn, mať si s kým pokecať ale musím povedať že by som v tejto situácií radšej privítala pokoj a ticho. Lenka je fakt milá a zlatá ale už po troch hodinách strávených na izbe s ňou mám prehľad o všetkých kaderníčkach, manikérkach, kozmetičkách a doktoroch v Krupinej. Človek nikdy nevie, veď raz sa mi to možno zíde.

Poznámka do budúcnosti: Do sprchy ísť vždy až po niekom, kto sa dlho sprchoval, teplá voda ide najlepšie večer a cca po 4 za radom osprchovaných ženách.

9. Máj 2020

Je to celkom vtipné, ako sa veci menia.

Štvrtok ráno ma podľa plánu zobrali na pôrodnú sálu, zaviedli do žily ihlu a urobili oxytocínový test, na ktorý som reagovala dobre. Následne ma vyšetrili a po zistení, že sa vôbec neotváram sa rozhodli zmeniť stratégiu a zaviesť mi tabletku, ktorá by mala taktiež vyvolať pôrod. Ešte hodinku som si poležala na sále a potom ma poslali naspäť na gynekologické oddelenie. Tam si však mysleli, že sa už nevrátim a tak ma vysťahovali a nasťahovali do vedľajšej izby, čo bolo pre mňa malé víťazstvo minimálne pre to, že mám lepšiu posteľ (pri okne, pred tým som bola v strede) viac miesta a menej zhovorčivé spolubývajúce, s ktorými keď už rozprávame tak si vymieňame celkom obohacujúce informácie. Celý deň som čakala na to, čo sa bude diať a ono sa nedialo nič. Žiadne otváranie, kontrakcie a pôrod v nedohľadne.

Nasledujúce ráno mi doktor zaviedol ďalšiu tabletku s tým, že by to už teda malo zabrať a tak som opäť čakala.. a čakala.. a čakám doteraz. Kontrakcie včera prišli aj celkom pravidelné ale až večer a skoro vôbec som ich necítila. Doktor mi povedal, že buď začnem v noci rodiť alebo to úplne prestane. Bolo mi jasné, že v mojom prípade to bude pravdepodobne tá druhá možnosť. Tak aj bolo. Do rána boli aj tie malé nádejné kontrakcie fuč. Sestričky a doktor ochkajú, že škoda. Stále chodia pýtajú sa, no čo slečna Sihelská, nič necítite? Nič sa nezmenilo? Veru nič. Aj som prišla na to, prečo. Toho 10. mája je totižto pekný dátum a ja by som sa tešila keby nám to zajtra vyšlo. Na moje meniny. Neviem, či by mohol niekto vymyslieť lepši darček. Doktor na rannej vizite povedal, že mi dnes daju ešte pokoj, nech si maternica oddýchne a zajtra to teda skúsime tým oxytocínom. Niesom z toho nadšená, ale musím uznať že nám dali dosť času na to, aby to prišlo prirodzene a ked to nejde tak to proste nejde. To nevadí, hlavne nech je všetko v poriadku a to už vedia posúdiť lepšie doktori.

Na to, ako som sa pobytu v nemocnici bála, mi je tu pomerne dobre. Až na nie najlepšie jedlo, staré sprchy a toalety a deficit teplej vody a čerstvého vzduchu si to tu dá sa povedať užívam v rámci možností. Oddychujem, veľa spím, lúštim krížovky, vyjedám zásoby sladkostí, cením si, že som stále pod dozorom, udržiavam sa v kľude a pohode, snažím sa nebyť z ničoho nešťastná ale brať veci také, ako sú. Najťažie je odlúčenie od Denyho, hlavne po karanténe, kedy sme boli spolu celé dni a celé noci. A zákaz chodenia vonku, hlavne keď je 20°C, svieti slnko a z okna máme výhľad rovno na park, ktorý mi teraz pripadá ako nedosiahnuteľná dovolenková destinácia. Z neznámeho dôvodu mi dokonca ani budíček o piatej vôbec neprekáža.

A skoro som zabudla - dnes ráno sme mali na raňajky kávu! Síce bezkofeínovú ale po troch dňoch bez nej som sa cítila ako na Vianoce. Nehovoriac o tom, že mi po obede Deny doniesol tašku plnú mojich obľúbených sladkostí, ovocia a iných fajnotiek. Napriek tomu, že stále nerodím je dnes veľmi pekný deň.

Jediná negatívna vec na ktorú som dnes prišla: Po vete “Nejak sa mu nechce” sa mi chce zvracať, kričať a plakať.

Je pol jedenástej večer a ja myslím, že mám konečne tie pravé kontrakcie, ktoré by som mala mať. Síce by som radšej rodila cez deň, som rada, že je ešte šanca zvládnuť pôrod aj bez umelo dodávaného oxytocínu.

Začala som si ich teda stopovať, sestrička hovorí, že by mali naberať na intenzite a ich intervaly sa postupne skracovať. Nemôžem povedať, že by to bolo príjemné ale zatiaľ sa to zvládať dá. Skôr by som povedala, že je to otravné. Začne, prestane, začne, prestane.. predpokladám že to takto pojde do nekonečna. Ale nech, bolo by super, keby sme už do rána boli dvaja.

14. Máj 2020

Nádejné večerné kontrakcie nakoniec neviedli k ničomu užitočnému. Vyzeralo to ale tak nádejne, že mi kázali zbaliť veci a poslali ma hore na pôrodnú sálu. Bola som plná očakávaní, (netuším čo za kontrakcie to boli, napriek tomu, že na monitore skákali obrovské čísla som ja v porovnaní s tými “pravými” necítila naozaj nič iba tvrdnutie brucha) a verila, že do rána skutočne porodím. Mohla byť už polnoc, keď ma vyšetrila doktorka a povedala, že to ešte nič nieje. Dali mi čípky a na noc uložili na čakačku, ktorá bola hneď vedľa troch pôrodných sál. Dvere celú noc otvorené a ja som bola nechtiac svedkom štyroch pôrodov. Za celú noc som spala asi hodinu a pol a počula veci, na ktoré budem spomínať nerada.

Ráno mi po vyšetrení naordinovali poriadnu dávku oxytocínu. Tiekol mi takmer pol dňa a spustil ďalšie kontrakcie. Tieto už som cítila o niečo viac a tak som opäť začala dúfať, že to tento krát pôjde ako po masle a budem to mať už celé konečne za sebou. Postupne sa pri mne striedali ženy čakajúce na pôrod, počúvala som ďalšie a ďalšie pôrody. Nevedela som, či sa smiať či plakať, dokonca som ešte aj tým, ktoré kričali príšerne nahlas trochu závidela, že už môžu rodiť. Oxytocín dotiekol, kontrakcie utíchli. Opäť. Moja týmito udalosťami poznačená psychika začínala pochybovať o tom, či toto všetko ustojí. Nechali ma tam ležať do večera, vypočuť si ešte pár pôrodov (išlo to tam fakt ako na bežiacom páse) a nakoniec poslali späť na gynekologické oddelenie. Bola som za to vďačná, ďalšiu noc by som tam asi nezvládla a po tomto zážitku mi pripadalo moje miesto na gynekologickom oddelení super luxusne. Išla som do sprchy, umyla si vlasy, zjedla cereálie s mliekom, čokoládovú mliečnu ryžu a jablko. Dostala som inštrukcie, že nemám raňajkovať a ráno pôjdem zase hore na sálu, kam príde veľká vizita a dohodnú sa, čo budú so mnou robiť. Ale keďže už budem na konci 42. týždňa, tak naozaj naozaj budem musieť zajtra rodiť. A ak sa to nepodarí inak, bude to musieť byť sekcia.

Ráno som sa teda po tretí krát rozlúčila s oddelením na prvom poschodí a vyšla na mne už známe miesto. Doktor mi pri vyšetrení nechal odtiecť plodovú vodu, naordinoval ďalší oxytocín (ktorý mi nakoniec nedali) a povedal, že budeme čakať. Problém bol celý čas v tom, že som sa vôbec neotvárala. Dovolili mi zjesť jeden suchý rohlík. Kontrakcie prišli pomerne rýchlo a postupne naberali na sile.

Takto to pokračovalo ešte pár hodín a okrem silnejúcej bolesti sa viacmenej nič na mojom stave nemenilo. Ležala som na chrbte, na boku, prechádzala sa, sedela na fitlopte, dala si horúcu sprchu, do ktorej ma už museli chodiť kontrolovať, či som v poriadku. Ešte som posledný krát zavolala Denymu, kým som mala aspoň dvojminútové pauzy medzi kontrakciami. Po pár ďalších kontrolách, kedy mi doktorka oznámila, že to postúpilo iba o trošku, som požiadala o epidural. Nevedela som si predstaviť ako tie bolesti vydržím, kým budem pripravená rodiť. Pripadalo mi to nereálne. Netuším koľko bolo hodín ale vonku už bola tma, keď za mnou prišli anesteziológ so sestričkou a zobrali ma na pôrodný box, kde ma malo čakať sľúbené uvoľnenie od bolesti. Dovtedy som si myslela, že to bude prebiehať nejak tak, že mi niekam do chrbta pichnú injekciu a bolesť zázračne pominie. Alebo sa teda zmierni aspoň o polovicu. Tretinu. Čokoľvek. Ale ono je ten epidural už riešený oveľa inteligentnejšie a bezpečnejšie. Aj s rizikom, že v istých prípadoch nezaberie. Ako v mojom napríklad.

“Vlastný výkon spočíva v zavedení tenučkej cievky – katétra k nervom v bedrovej oblasti (do chrbta, ale nie do miechy), zodpovedajúcim za prenos bolestivých vnemov. Cez túto cievku sa potom do okolia nervu podávajú buď anestetiká (znecitlivujúce látky) samotne alebo v kombinácii s opioidmi (látky tíšiace bolesť). Anestetikum dočasne zabraňuje prenosu bolestivých podnetov a vzniku bolestivých pocitov. V priebehu 7-20 minút sa bolesti strácajú, vy pocítite úľavu, avšak činnosť maternice nie je anestetikom ovplyvnená. Kontrakcie prebiehajú ďalej, len pre vás už nie sú bolestivé. V súčasnosti podávaná koncentrácia anestetika je oproti minulosti znížená tak, aby prevažne ovplyvnila vnímanie bolesti, nie však schopnosť pohybu a aktívnej spolupráce pri vlastnom pôrode.”

Tak a mne sa tá cievka v chrbte ohla, pretože som tam mala veľa miesta alebo také niečo. Tým pádom nešli anestetiká ani nič iné tam, kam mali a ja som na úľavu od bolesti mohla zabudnúť.

Nebola to chyba doktorov, nedalo sa to nijak ovplyvniť. Pokúsili sa mi to pichnúť odznova ale opäť neúspešne. Tu by som chcela poznamenať, že samotný vpich ma takmer vôbec nebolel a nebolo to ani nejak extrémne nepríjemné. Bála som sa skôr toho, že sa kvôli kontrakcií (ktoré som mala každú minútu) pohnem, ale aj to sa dalo zvládnuť.

Po tom, ako bolesť neutíchla ani na druhý pokus som dokonca prosila doktorku, aby urobili sekciu. Nielen kvôli bolesti ale aj strachu, že sa Leovi niečo stane. Mne sa totiž od rána nepáčila farba mojej plodovej vody a mala som z toho zlý pocit. Číra rozhodne nebola ale sestričky hovorili, že je to ešte v norme. Bolo to nekonečné a ja som už nevládala fyzicky ani psychicky. Mala som veľké šťastie, že na nočnej smene pracovala najúžasnejšia pôrodná asistentka na svete, ktorá sa ku mne správala ako k vlastnej dcére a ani na sekundu sa odo mňa nepohla. Napriek tomu, že rúško som už pár hodín na tvári nemala ma držala, hladkala, objímala, obskakovala a utešovala. Neviem si predstaviť, čo by som tam bez nej robila. Zo všetkých síl som sa snažila robiť to, čo mi kázali doktorky a neopúšťať sa. Nekričať ale predýchavať. Keď mi doktorka oznámila, že môžem tlačiť, bol to pre mňa jeden z najkrajších momentov pôrodu. Paradoxne to, čoho som sa bála najviac, bolo istým spôsobom úľavou. Vedieť, že už som na konci, že už iba pár krát zatlačím a Leo bude na svete. Dokonca som ani necítila, že ma doktorka nastrihla. Myslím, že to mohli byť tri až štyri kontrakcie a bolo po všetkom. V papieroch je zaznačené, že to trvalo štyri minúty. Odhliadnuc od bolestivých kontrakcií chápem, prečo niektoré ženy rozprávajú o pôrode ako o krásnom zážitku. Táto (asi najdôležitejšia) časť bola svojim spôsobom skutočne čarovná. Videla som a cítila, ako to doktorky a asistentky prežívajú so mnou, ako mi to prajú, hovoria jedna druhej, aby sa pozreli ako nám to dobre ide, hovorili mi čo už vidia, ako sa tešia, ako sa asi pôjdu opiť, keď porodím.

Počula som plač a Lea mi hneď položili na brucho. Doktorka zhodnotila, že na to, ako dlho bol v brušku, nieje až taký veľký, ako čakali. Už vtedy bol krásny. Mala som trošku strach, ako bude takto hneď po pôrode vyzerať, či bude modrý, fialový, celý od krvi, vráskavý.. A on bol proste pekný. A ja som bola najšťastnejšia bytosť na svete (nie len pre to, že bol pekný). Všetko sa mi triaslo, bála som sa, že mi vypadne z rúk. Je to veľmi zvláštny pocit vidieť prvý krát svoje dieťa. Doteraz akoby nemal konkrétnu podobu a zrazu ju má. Zrazu je to samostatná bytosť, plačúca, zmätená a naša. Sestrička ho zobrala, aby ho vyšetrila a umyla a mňa zatiaľ doktorka zašívala. Príjemné to teda nebolo, aj som si myslím zakričala ale asi v polke mi doniesli Lea zabaleného v perinke a ja som sa sústredila na neho. Z toho, že mám pôrod za sebou a Leo je v poriadku, som sa cítila tak uvoľnene a šťastne, že mi bolo už viac-menej jedno, čo so mnou robia.

Porodila som skoro hodinu po polnoci a nejakým zázrakom žiadny iný pôrod neprebiehal, takže všade zavládlo hrobové ticho. Bola som za to vďačná. Na boxe ma nechali ležať asi hodinu a pol. Zavolala som Denymu a mamine, že je Leo na svete a že sme obidvaja živí a zdraví. Hodinu som si pospala a potom ma previezli na oddelenie šestonedelia, kde mi prišla sestrička povedať, aby som veľa pila. Určite mi hovorila ešte niečo ale už som poriadne nevnímala. Bolo to zvláštne, keď ma v strede noci starší pán prevážal na posteli cez nemocnicu na oddelenie. Prišlo mi to trošku strašidelné, cítila som sa ako po operácií (nikdy ma neoperovali ale myslím si, že sa tak ľudia po operácií cítia), akoby sa mi to snívalo a akoby ma brali niekam strašne ďaleko od Lea. Stále som mu ďakovala, hovorila, ako veľmi rada by som to prešla sama, ale že to asi nemôžem. On bol celý čas ticho. O siedmej ma už budila sestrička s tým, že som z pohára, do ktorého mi naliala vodu, vôbec neodpila a nech ho vypijem. Hovorila mi čo kde je, čo ako funguje a ja som sa musela naozaj sústrediť aby som to stíhala zaznamenať. Pani, ktorá ležala na vedľajšej posteli sa však nado mnou zľutovala a všetko mi ešte raz vysvetlila. Pomalšie. Išla som sa osprchovať, naraňajkovať a o desiatej mi doniesli na izbu Lea. Spal a vyzeral veľmi spokojne. A ja som vedela, že od teraz sa všetko zmení. Že od teraz je on stred našeho vesmíru.

5. jún 2020

Určite je niečo pravdy na tom, že po pôrode sa veľmi rýchlo na tie zlé veci a bolesť zabudne. Hoci si to viem prehrať v hlave do najmenšieho detailu, už mi to vôbec nepripradá také neznesiteľné. Napriek všetkým ťažkým chvíľam viem, že by som to bez rozmýšľania prežila kvôli Leovi zas a znova.

Myslím, že za to všetko čo som za 10 dní v nemocnici zvládla, môžem byť na seba hrdá. Okrem toho, že prišiel na svet Leo je pre mňa najlepšia vec na pôrode to, že som zistila, akú obrovskú silu a sebazaprenie v sebe mám. Chvíle, kedy som plakala do telefónu, že už je toho na mňa veľa, neúspešný epidural aj prosba o sekciu sú pre mňa len malinké zlyhania oproti tomu, čo som dokázala a vôbec sa za to nehanbím pochváliť. Od pôrodu cítim obrovský rešpekt ku každej žene, matke, ktorá to zvládla akýmkoľvek spôsobom.

Neviem, či niekto niečo mohol spraviť inak, lepšie či horšie. Záleží od uhla pohľadu. Sama som sa viac krát stavala do pozície, ktorej som sa chcela vyhnúť, kedy som o rozhodnutiach doktorov pochybovala, začala som byť vystrašená, že sa mi niečo stane, že sa niečo stane Leovi, že čakajú príliš dlho. Asi pri každom pôrode sa nájde miesto na pochybnosti. Mohla by som pochybovať o ich krokoch doteraz ale oddýchnutá a s odstupom času som presvedčená, že sa k tomu každý z doktorov (a to sa ich pri mne vystriedalo naozaj dosť) staval profesionálne a zodpovedne. A nakoniec som skutočne šťastná, že sa rozhodli čakať až do poslednej chvíle a s prirodzeným pôrodom to pri mne nevzdávali aj keď to nevyzeralo ružovo a ja už som to vzdávať začala. O to viac si cením, že sme to dobojovali dokonca. Doktori, sestričky, pôrodné asistentky, ja aj Leo. A tak mi namiesto pochybostí ostalo miesto na vďaku a radosť. Myslím, že keby to celé malo hladký priebeh, nemala by som z toho tak silný zážitok ani by sa mi tak nezmenil pohľad na seba a na pár ďalších vecí. A keď som videla útržky príbehov žien, ktoré na gynekologickom oddelení ležali tých pár dní so mnou, ďakovala som Bohu (akémukoľvek), že mi pôrod musia vyvolávať a nie odďaľovať.

Napriek tomu, že toto nieje príbeh o ideálnom, vysnívanom pôrode a pre niekoho môže byť odstrašujúci, je pravdivý a šťastný, bez zbytočného preháňania a je môj. Iste pochopíte, že som pár detailov, ktoré som pokladala za príliš intímne vynechala. Snažila som sa to však zachytiť čo najvernejšie aj keď sa moje pocity každý deň menili na základe hormónov.

0 notes