"chlapec žije" chceš mě zabít co LISDFHISDFDSF

LIDSFHSDF já si to pamatuji, jak sis na tom prve stála a taky, že se mi líbilo tvoje vysvětlení biologie (bio-mechaniky?) iterátorů, všechno to hezky zacvaklo do sebe *proč* by to fyzicky nešlo ... a samozřejmě na druhé straně je ta katarze, kde je necháš pobíhat svobodně, i kdyby jenom jako AU. (navíc s tvou hivemind tak je to dost zajímavé, to oddělení iterátora od zbyzku Mysli a potřeba být "kompletní" - a nenech mě začít mluvit o tom jak zbožňuji důsledky když se jeden dlouho nepřipojí do celé Hivemind, ty psychologické následky, prostě -cheff's kiss-)

Tyjo, taky, taky, Akers mě dost tehdy děsil - ačkoliv ne tak moc jako ta existenciální krize co se držela po dokoukání. Vím kterou myslíš, úplně na konci, jak stále hlídá Arku jelikož sama nemá jak ji poslat do orbitu, nedovedu si představit jak dlouho tam byla sama co se zbytek posádky pozabíjel. A JO!! Ta výměna těl byl takový první "a kurva" moment, že jde fakt do tuhého a takhle to funguje ... plus když našli s Catherine ty nahrávky původního Simona, že on byl tím prvním pokusem pro tuhle technologii. A samozřejmě to ticho na konci kdy Simon zůstal sám a v tom jeho posledním "Catherine?" slyším jak litoval toho, že v posledních chvílích se spolu pohádali ... rent free in my brain istg. A jo! WAU nebo konstrukční gel tomu myslím říkali ingame, těžko říct, asi to do určitý míry je antagonista, software/AI který začal samovolně dělat to pro co byl vytvořen? Udržet lidi naživu? Přeci jen WAU dalo Simonovu kopii do jeho nového "těla" ale taky to mutací stvořilo bytosti jako Akers (plus ta jedna lokace kde kvůli WAU všem explodvali ty čipy v mozku, fujky). SOMA je skvělá na pokládání otázek za co považujeme živost a lidskost a pak tě dá do situace kde ty tvoje názory otestuje tím nejvíc nepříjemným způsobem. Viz ti roboti, jež musíš odpojit pro kabel nebo ta jedna žena za kterou to WAU dýcha externími plícemi ... a žádá tě, abys ji nezabíjel ... the brainrot.

Moon mi připomína toho jednoho týpka co jsem zahlídl na mojí fyp, kterej si prostě pochoduje v Everglades bos. A samozřejmě, mokřadová štěnátka, nebezpečné nudle ... všechno se dá chytit alespoň jednou, ale pokud seš Moon a Nish tak to nejspíš chytíš vícekrát ke zděšení všech přihlížejících. Pokud jsou ještěři jako krokodýli se rozdělením čelisťového svalstva, tak může Moon úplně v klidu jednou rukou zavřít červené ještěrce tlamu jako nic. Bestie se snaží utéct zatímco ona ni sladce mluví jak je roztomilá.

Nish potřebuji terapii a ne od BetterHelp, ale dotáhnout ho tam bude potřeba ve čtyřech, možná víc

ŽIVOT JE HNEĎ V TEJ VETE, KARAMELKO NIEEEEEEEEEEEE

ja, s dvoma off string alternatívnymi vesmírmi po tom ako som povedala že niečo tak pohanské nebudem robiť:

GJKSLDMCKLMGLKD OCH JA BY SOM ŤA NECHALA, ŠTÍSTKO mám to rada keď ostatný dôdju ku svojim vlastným analýzam a potom mi o nich povedia. niekedy zistím že som šikovnejšia ako som si myslela pôvodne GJSDJCLKSJ ďakujem ďakujem, ale! možno preto som sa podvolila tomu off string nutkaniu kvôli tomu že s mojimi headcanons to sľubovalo že to bude zaujímavé a unikátne. joj tie blbostičky s Hivemind ma Tak bavia...

to snáď není možné on si hádam pamätá všetky mená v tej hre. ty Paskuda. ja tu cez hmlu čučím zatiaľ šo on bude vedľa mňa vibrovať so Znalosťami JGLSDCMLDSMKGL "a kurva" moment... ale hej, lepšie sa to kurde nedá ani nazvať. tie momenty na konci hry sú mi už dosť matné, ale tú hádku si furt celkom pamätám. minimálne tú hrôzu a bolesť čo potom nasledovala. nasty shit... ten fakt že teraz tam Simon je sám...- no ako videla som nejaké tie obrázky na tumblere kde sa Simon 2 vráti naspäť hore a nájde Simona 1 ale furt, no FUCK ja zabudla aké nechutné tie povtori sú </3 ← vygooglila si Akersa waugh ja si takú miestnosť nepamätám ah fuck čomu som sa ja vyhla.... ale njn, kondícia a "zmýšľanie" toho WAU ako AI... aiya..... pozoruhodné veci. chcem od nich zdrhnúť <3 všetky tie skúšky morality boli také hovadá, ten utuber ktorého som pozerala vždy nahodil taký výraz, joj chudáčik. nervy zo všetkých svetových strán

EJJJJJ TOHO TÝPKA TIEŽ POZNÁM!!!! blázon... totálne Mooncore ale, hej. Nish taki GJDSLKCMLLK sa od nej naučil... láska <3 a potom nájdu nejakého toho štrkáča (alebo čo za potvori to ten týpek varoval že nechitať a dať si bacha) a odskočia od toho ako mačky od uhorky. OU KEJ tá predstava že Moon len "drž klapačku" nejakého toho krokouša je trošénku desivá, môj rešpekt paní...... boha.. Moon je skrátka trocha zdravo šialená. "when you touch the grass a bit TOO much"

zavolať celú zasratú lokálnu skupinku aby túto zelenú skrinku dokopli do kresla u terapeuta jak sa patrí na rodinku, amen 🙏

Moja nesmrteľná - Kapitola 3

/toto je slovenský preklad my immortal, nie som autor tohto diela, len ho samozvane prekladám/

AP:PRESTAŇTE FLÁMOVAŤ TENTO PRÍBEH PREPKY, OK! inaadž tezáky gotickým ldm za dobé hodnotejnia! TEZÁKY ZNOVA KRKAVEC! Och áno, mimohodom nevlastním toto alebo texty pre dobrú šarlotu. 

XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

V noc koncertu som si dala čierne zaväzovacie čižmy s vysokymi podpetkami. Pod nimi boli potrhané červené rybárskesiete.Potom som si dala čiery kožený minišat so všetkími tímito korzetovímy vecami na chrbte a vpredu. Dala som si na ruky pasujúcu rybárskusieť. Vyrovnala som si svoje vlasy a urobila som ich aby vizerali pichlavo. Potom som sacítila depresovane, tak som si prerezala zápestia. Čítala som depresujúcu knihu kým som čakala aby to dokrvácalo a počúvala som nejakú DŠ. Natrela som si nechty na čierno a dala som si TONY čiernej očnej linky.Potom som si dala nejaký čierny rúž.Nedala som si podklad pretože som bola bledá aj tak. Napila som sa nejakej ľudskej krve,takže som bola pripravená ísť na koncert.

Bola som vonku. Drako tam čakal pred jeho lietajúcim autom. Mal na sebe Jednoduchý Plán tričko (aj oni by hrali na tej šou!), vrecovité čierne skejťácke nohavice, čierny nechtolak o trošku očnej linečky (AP: Vela kue vnikou to nosia ok!).  

“Ahoj Drako!” povedala som v depresívnom hlase. 

“Ahoj Eben.” povedal naspäť. Vkročili sme do jeho lietajúceho Mercedesu-Benzu (špztka vravela 666) a doleteli na to miesto s koncertom. Na ceste sme počúvali Dobrú šarlotu a Marlyna Mansona. Obaja sme fajčili cigarety a drogy. Keď sme sa tam dostali, obaja sme vyskočili z auta. Išli sme do moš pitu v predu javiska a skákali hore a dole kým sme počúvali Dobrú šarlotu. 

“Prišla si v zime, bola si pokritá krvou všetci sú veľmi šťastný že si prišla doktor ti prereže kábel, podá ťa tvojej mame vypustí ťa navoľno do tohto života.” spieval Joel (nevlasntím text k tej pesni). 

“Joel je tak zasrane horký.” povedala som Drakovi, ukazujúc na neho kým spieval, napĺňajúc klub jeho úžasným hlasom. 

Zrazu Drako vyzeral smutno. 

,, Čo je zle ?” pýtala som sa kým sme sa mošovali do hudby. Potom som sa chytila. 

,,Hej, je to v poho nemám ho radšej ako TEBA !” povedala som. 

,,Reálne?” opýtal sa Drako citlivo a dal oklo mňa svoju ruku celý ochranný. 

,,Reálne.” povedlala som. “Po vedľa Joela ani nepoznám a chodí von s tou Hillary zasranou Duff. Tú malú suku zasrane nenávidím.” povedala som znechutene, mysliec na jej hnusnú blonďavú tvár. 

Tá noc šla ozaj dobre, a mala som úžasný čas. Aj Drako. Po koncerte, sme vypili nejaké pivo, a vypýtali sme si autogrami a fotky od Bendžiho a Joela. Dostali sme si DŠ tričká. S Drakom sme sa odplazili do Mercedesu-Benzu, ale Drako nešiel do Rokfortu, namiesto zaviezol auto do……………………… Zakázaného Lesa!   

Keď sa neviete dohodnúť na dátume najbližšej D&D session, stužková je vždy dobrá voľba.

@suhaj-kenobi @ninahope

Prví chalani sa mi začali páčiť asi v prvej triede na základnej škole. Vlastne nie, bolo to ešte v škôlke, tam som mala aj prvého "frajera". Dokonca si pamätám, ako sme si dali prvú pusu. Avšak, s narastajúcim vekom prišiel, skoro každý rok niekto nový, kto sa mi páčil.Napriek môjmu sebavedomiu na bode mrazu. Áno, hovorím o šesť - sedem ročnom ja, a nemyslím tým výzorové sebavedomie, ale všeobecne. Neverila som si v ničom, a ak áno tak v málo veciach. Pre chalanov zo školy som bola vždy príliš škaredá, pehatá, s priveľa znamienkami na tvári, zrasteným obočím, vychudnutá, nie úplne dobrá v škole... chápeš, kam tým mierim. A vlastne týmto to celé začalo. Nevážila som si samú seba veľmi dlho, a od toho sa vlastne celý tento nazvyme-to-príbeh odvíja.

Myslím, že prvé (slovné) obťažovanie prišlo asi začiatkom šiestej triedy. Hej, hovorí sa, že približne v tom veku začína puberta, ale ja som teda v mala na míle ďaleko od vyvinutej skoro-tínedžerky. Vyzerala som stále ako dieťa. Dokonca mám pocit, že približne v tej dobe vznikol môj Facebook (čo bol pre mňa úplne blažený pocit, lebo môj starší brat mi ho zakazoval). Začali prichádzať narážky od spolužiakov, keďže dievčatá neboli jediné, ktorým sa začala puberta. Narážky typu, či už mám krámy, či som už mala sex, či som ešte panna alebo dokonca, keď som šla domov a predo mnou šla partia spolužiakov a chalanov z druhej triedy, tak sa ma pýtali či už som mala sex v kríku so spolužiakom od vedľa, ktorý sa mi vtedy páčil. Príde mi to šialené, mali sme vtedy asi jedenásť- dvanásť rokov, možno menej.

Consent - súhlas

Súhlas nastáva, keď jedna osoba dobrovoľne súhlasí s návrhom alebo s túžbami inej osoby. Je to pojem bežnej reči so špecifickými definíciami, ktoré sa používajú v oblastiach ako právo, medicína, výskum a sexuálne vzťahy.

V siedmom ročníku som sa začala maľovať, začali vznikať prvé fotky na Facebook, keďže som sa cítila krajšia a moje sebavedomie trochu vzrástlo (podotýkam, že úcta k sebe nie). Vzhľadom na to, že som pridala fotky, ktoré videl každý, kto ma mal v priateľoch, mi začal písať jeden chalan, kamarát mojej kamarátky, s ktorou som chodievala ráno do školy. Sebavedomie sa mi posunulo o laťku vyššie. Rozumeli sme si, bola som z neho namäkko, písali sme si stále častejšie, boli tam aj veľmi veľmi jemné narážky, nie na sex, skôr na bozkávanie ale the same shit všakže. Tak sme sa jeden večer stretli. Našim som povedala že idem s kamoškami von, a vybrala som sa asi o šiestej večer k nemu domov. Teda, myslela som si, že idem k nemu, v skutočnosti sme však šli (poprosím fanfáry) do pivnice. Imaginárne si za tento krok tlieskam, osobne si nemyslím, že by sa mi niečo stalo, ale bolo to totálne hlúpe a nezodpovedné. Nielen odo mňa, ale najmä od neho. V tej dobe som mala asi dvanásť rokov, on mal šestnásť a bol už na strednej škole. Nepamätám si príliš veľa, viem že v tej pivnici bola dosť veľká zima (keďže to bolo cez zimu) a dokonca si ani nie som istá či si bolo kam sadnúť. Pravdepodobne tam boli len nejaké staršie epedá. Rozprávali sme sa málo, skôr to bolo len také trápne ticho. Potom zhasol, sadol si ku mne a spýtal sa ma či ma môže pobozkať. Začali sme sa bozkávať, a začal mi obchytkávať v tej dobe neexistujúce prsia, nikam inam to (našťastie!) nezašlo. Myslím, že po tomto incidente sme sa spolu prestali baviť, alebo to jednoducho "vyhaslo." Šialené však je, že šestnásťročný chalan, ktorý by mal mať už ako tak rozum, toto spraví.

Sexuálne obťažovanie

Sexuálne obťažovanie je sexuálny kontakt alebo správanie, ku ktorému dôjde bez výslovného súhlasu obete.

Som na prelome ôsmeho a deviateho ročníka. Je leto a my s triedou plánujeme opekačku v lese. Ideálne načasovanie, lebo moja mama je práve preč z domu na dovolenke z roboty (pre pochopenie kontextu, moja mamina bola vždy dosť prísna, na podobné akcie som nebola púšťaná, buď vôbec, alebo som mala byť maximálne o deviatej večer doma . Na opekačku prichádzame asi o šiestej. Sú tam už asi všetci spolužiaci z triedy, a aj ich mladší kamaráti. Marí sa mi, že zohnali aj nejaký alkohol, ale nikto okrem nich z toho nepil. Je už skôr tma, všetci sa bavia, a my so spolužiakom (ktorý sa mi vtedy páčil) sa ideme prejsť ku kukurici. Jeho pravidelné narážky si nevšímam, zvykla som si, bojím sa mu na ne niečo povedať. Zašli sme za kukuricu tak, aby nás spolužiaci nevideli a začali sme sa bozkávať. A on, mierne podgurážený alkoholom sa mi snaží dostať do nohavičiek. Tu na chvíľu zastavím. Nechcem nikoho očierňovať a rovno poviem, že si nepamätám to, ako to naozaj prebiehalo. Úprimne, pamätám si len ten akt. Na sto percent viem však povedať to, že som na to nepristúpila a nekývla. Skôr to prebiehalo tak, že som mu len odtiahla ruky, ale on aj tak neprestal. Trvalo to asi minútu, možno viac, neviem. Čo však viem je to, že to bolelo, nebolo to absolútne príjemné, a keď konečne prestal (lebo som sa vytrhla) povedal: "tvoja škoda, práve si sa pripravila o parádny orgazmus." Ďakujem pekne. Po tomto incidente som šla naspäť s brutálnou hanbou a strachom, že sa to niekto dozvie (po tých rokoch predpokladám, že to spolužiaci vedeli, ale ich prehúlené a prepité mozgy na to už aj zabudli). Prečo som o tom nikomu dospelému vtedy nepovedala? Bála som sa. Šialene. A hanbila som sa. Vedela som, že som mala málo rokov na to, aby som niečo také robila. Vedeli to moje spolužiačky, ale nikto iný. Mame som to nepovedala, pretože o takom čase som hlavne nemala čo robiť vonku a ešte si aj pamätám, že mi v ten večer mama naozaj veľmi vynadala cez telefón, pretože som jej nezdvíhala (na telefón som vtedy úplne zabudla) , a musela volať mojej spolužiačke, ktorá tam so mnou vtedy bola. Najhoršie na tom celom bolo, že to bol vtedy môj spolužiak a boli sme nútení byť spolu v triede. Celý ten čas po tom (už vlastne len ten jeden alebo dva ročníky) som sa hanbila, bolo jasné, že to minimálne dvom spolužiakom povedal, čo sa stalo.

Zaujímalo by ma, či si uvedomuje čo sa stalo. Ja som na to na pár rokov zabudla úplne, spomienka sa mi vrátila asi pred rokom. Mama to dodnes nevie, jediný človek, ktorému som to po toľkých rokoch povedala, je môj priateľ. Neviním sa za to, nemám z toho traumu, či následky. Vyviazla som z toho dobre. Pravdepodobne je to kvôli tomu, že som si dlho neuvedomovala to, čo sa stalo, čo je zjavne pozitívne (ak sa to tak dá nazvať). Keď raz budem mať deti, toto bude jedna z hlavných vecí, ktoré im budem vtĺkať do hlavy. Pokiaľ sa ti niečo nepáči, ozvi sa. Pokiaľ ti niekto niečo spravil zlé, ozvi sa a nenechávaj to len tak. Budem ich učiť riešiť veci hneď, nie po rokoch. A vy ostatní, prosím, prosím, robte to tiež. Hovorte so svojimi mladšími súrodencami/bratrancami/hocikým, o tom, že na takéto veci treba súhlas, a nie je v poriadku, pokiaľ ťa niekto obťažuje, či už slovne, alebo fyzicky.

Lukáš ahoj.

Dneska je generálka Vianoc! Bože, ja som tak happy. Od rána som si púšťala vianočné pesničky z Funradia. A tie ich vtípky, hej tento humor mi chýbal.

Lukáš, nepríde ti, že sme sa odcudzili? Priznám sa, že som ti začala písať, pretože som ti chcela touto cestou povedať všetko to, čo som bola zvyknutá osobne. Ale už sa ta potreba vytráca...Je to dobre? Aspoň ja to tak cítiš? Ako to máš ty?  Zvykol si si na svoj nový život? Ja si zvykám. A nie je to špatné, poviem ti. Som štastná Lukáš. Žijem zo dňa na deň, užívam si každý jeden okamih a radujem sa z maličkostí. Skúšam nové veci, mimo komfortnú zonu. Objavujem. A je to fajné, nie, je to iné.Je to o nastavení. Mohla by som si povedať, že je to take a take...a byť smutná, v depresii a neviem čo ešte všetko. Ale ja som si povedala, že mám krásne obdobie. Robím si každý večer meditáciu, špeciálne lekcie, kedy mením nastavené programy, prepisujem čo je uložené na harddisku.Zažívam pritom nepredstavitelné veci, krásne veci. Ano sú tam i “bubáky”, ale povedala som si, že som to stále ja. I tá dobrá i tá zlá.

Story

Mily denníček, skurvený denníček, toto nepíšem pre teba, pre seba, ale pre ľudí, možno aby trochu vedeli kto som, čo som, kým, čím som bol, neviem, ani neviem čo z toho vyjde. 

Už ako malý som mal pocit že je niečo zle, bol naštvaný na celý svet, nenávidel ho, nenávidel všetkých, všetkých postrádal, bol som iný, odlišný od všetkých, aj keď som nechcel, nikdy som nechcel a ani teraz nechcem, teraz je ten pocit ešte mocnější že nechcem, už ako malý som pykal za chyby iných, chyby mojich rodičov, chýbalo mi toho mnoho, od výchovy po materiálne veci, len som sa z diaľky prizeral na rovesníkov aký sú šťastní, usmiaty, s rodičmi chodili na prechádzky, do kostola, do obchodu, výlety a podobné veci, kdežto ja som sa narodil do rozbitej rodiny kde sa o mňa nik nezaujímal, žil som len s matkou, otec na odsťahoval, nechcel ma, matka sa o mňa nestarala, všetko som sa učil sám, do školy, aj do života. Už vtedy som sa cítil že mi bolo ublížené, už vtedy sa vo mne robila diera.

"Samota, to je vec ktorá ťa zožiera z vnútra, nenávidíš ju, ale pritom tak miluješ, krásna to vec. Vy viete piču čo je to samota, kým nesedíte na silvestra, sám, s fľašou vína, šiesty deň bez akejkoľvek formy spánku a preklínate všetkých ktorí sa na vás vyjebali a zároveň ďakujete sebe že ste tak chladný a je to fajn aj takto"

Objaví sa tu pár citátov z mojich obľúbených pesničiek, ktorých riadky vystihujú moje pocity, aj terajšie. 

"Stratil som všetko od áčka po zetko a teraz už musím len písať tie sloky

A idem sám bosí a presne preto si nemôžte skúsiť obúvať moje boty 

Smrť mi klope na dvere no beat mi tak jebe že nepočujem,  nejdem otvoriť 

Zabúdam žiť ale zomieram stále no o tom ja práve asi nechcem hovoriť"

Ulica, prišla ulica, drogy, životné lekcie, zločin, schízy, psychické poruchy, zážitky, prežívanie. Hej sám som si vybral túto cestu, cestu za ktorú sa dnes možno hanbím, a možno som na ňu hrdý,  jedno viem isto, dala mi pevné základy do života. Iné základy zasa podkopala..

Ako to dopadlo? Stal sa zo mňa víťaz, bral som všetko, všetko a pravidelne. Veľa, stále, stále málo. Kým iní lóve na drogy a automaty brali rodičom, ja som si ich musel zarábať, zarábať aby som ich mohol míňať. 

Milujem tie keci ľudí, detí, že sú ulica, žijú ulicu, príde mi to všetko vtipné, piču vedia čo je to ulica, a piču vedia čo je to dno, ani si tam len nesiahli a nie to ešte nejakú chvíľu pobudli.

Slopať najlacnejšie víno v najlacnejšom obchode to je ulica.

Ojebávať všetkých a meniť xicht podľa potreby, to je ulica.

Ulica, zima, chlad, predať ukradnutú retiazku taxikárovy len aby som mal na cestu a niečo do úst to je ulica.

Krádeže v obchodoch, úverové podvody,  krádeže mobilov, zlata, peňaženiek, predaj drog, skurvené šedé dni strávené na schodoch, v noci blúdiť parkom hľadať drobné a špaky na zemi popri tom dopíjať víno z plastovej fľaše, to je ulica.

Rozbitie výkladu a krádež v obchode, strávená noc na polícií a vyjsť odtiaľ bosí,bez akéhokoľvek pocitu viny to je ulica, bola, bola to moja ulica !

Bola, pre mňa, skurvená, a pritom tak krásna..

Nechutnosti ktoré som tam videl si neviete predstaviť, ani zďaleka, videl, zažil,spáchal..

Chodiace vtipy čo o sebe vravia že žijú ulicu lebo večer predávajú polgramové sáčky a o pol noci idú domov so svojou ťažko vydretou dvatskou ktorú by som mal na dva kusy alebo dva ťuky, chodiace vtipy, wanna be.

"Tvoje oči vravia, nahlas, o lóve sprav ma"

Skúsim spísať pár látok, drog ktoré som bral, isto tu nebudú všetky, ale tak aspoň približne. 

Cigarety, áno klasik, alkohol, klasik, marihuana, extáza, mdma, pervitín, občas kokaín, lsd, popper, zopár liekov,antidepresíva,   alprazolam čiže veci typu xanax, Neurol, lexaurín. opiáty typu tramal, raz opiát cez kábel. Hypnotiká,na spanie,  sanval, válium, hypnogen. Citalopram,prírodné drogy ako Durman a iné podporné látky na ktoré si možno už ani nespomeniem, a ani sa nečudujem. 

Samovražedné sklony, úpadok mysle a človeka samotného. 

Piču viete čo je to prázdno, mať samovražedné sklony, nemať čo stratiť, kurva  , pamätám si na ten pocit ako dnes,  ten pocit že krv je to jediné čo môžem ešte stratiť,  chcel som rozšíriť svoj krvný obeh o jednu vaňu, pamätám si na ten večer, prázdno, tma, zima,a kľud, hrozný kľud,  ako som si začal z palety vylupovať jednu tabletu po druhej, tramal, hm to by malo niečo spraviť, prvá, druhá, tretia, sedemnásta. Otvoril som prvý šuplík v kuchyni a vybral nôž, z druhého som vybral brúsku na nože a začal ho brúsiť, zatiaľ sa mi napúšťala vaňa horúcou vodou. V pozadí toho všetkého mi hrala hudba, neviem si spomenúť čo presne, ale bolo to niečo kľudné, a bolo mi to jedno, bol som úplne zažratý do toho čo som robil. Necítil som žiaden amok, zlosť, necítil som nič, uvedomoval som si všetko čo robím a čo idem spraviť, nesmútil som, necítil som nič, nebol som ovplyvnený žiadnou emóciou, vtedy nie.. Nahádzal som lieky do servítku a začal po nich mlátiť, rozdrtil som ich päsťou až na prach, aby sa čo najrýchlejšie vstrebali a nevyvrátil som ich. Nasypal som ich do teplého čaju, pár krát premiešal a kopol do seba, kopol do seba 17 tramalov a pár piluliek xanaxu, zajedol jablkom aby som to všetko hneď nevyvrátil.  Vzal som nôž, dosť ostrý na to aby prešiel kožou, svalom a dostal sa ku žilám. Keď nezomriem na následok predávkovania, tak na stratu krvi, a keď ani to, stratím vedomie tak či tak, a utopím sa. Hudba hrala, voda hriala, krv tiekla, spokojnosť rástla. Zrazu zlom, zobudil som sa, všade krv, voda studená, v ruke 3 cm diera a v hlave myšlienka kurva kto to uprace. 

Pohľad na vec, pohľad na ľudí 

Raz mi jedno dievča povedalo, dievča na ktorom mi veľmi záleží a veľmi dlho som ho chcel pochopiť, viem že som ju sklamal a vykašlal sa na ňu , teraz ma to už mrzí, ah a ako veľmi mrzí, povedala mi že brala pervitín aby cítila, aby aspoň niečo cítila, myslím že som to pochopil, možno aspoň z časti, dnes som si vzal citalopram teva, 40 mg dávku, viem že mi to nerobí dobre, že sa budem len triasť, nebudem môcť spať, jednoducho nebudem vedieť čo so sebou, ale aj tak som si ho vzal, len tak.. Aby som aspoň niečo cítil, aby mi niečo bolo, aby som mal pocit že sa niečo deje,keď už nie v okolí mňa, tak vo vnútri. 

Po tom čo som sa rozišiel s priateľkou a dal výpoveď v práci, som chcel začať budovať svoj sociálny život späť, baviť sa trochu, spoznať nových ludi, tak som to skúsil, no nejde mi to, skúšal som kadečo, zoznamky, starých známich, no všetci mi prídu hlúpy, nezaujímavý, nudný, na jedno kopyto. Máloktorá vec ma dokáže prekvapiť, a to je problém, nič mi neprijde zaujímavé a nemám chuť ďalej pokračovať v konverzácii napríklad keď všetci sú takí, ah, takí rovnakí.. Vždy bolo pre mňa jednoduché sa niekam zaradiť, do spoločnosti, akejkoľvek, rozumiem sa skoro všetkému, veľa veciam, takže každý sa somnou mohol baviť o niečom, a zapadol som všade, ale nič ma nenaplňovalo, a feťák už byť nechcem. 

12:50

Zbúrali sme všetky naše zábrany. Na stole ostali vyložené už iba tvoje a moje.

07:55

Zodpovednosť skučí v kruhu preliatom priamkami. Prebuď svoje názory a nechaj veci tak. Na mieste. Jednoducho ich roztoč špagátikom vrtichvostíkom a otoč sa im chrbtom. Nech sa točia, vrtia a rotujú, víria vietor naprieč svetom, ktorý je na to alergický.

Zavrel som sa do stanu, ktorý som nemusel stavať. Keď som prišiel na šíru planinu vyzutú zo každodenných malých životných bonusov, zbadal som ho postávať v jej presnom matematickom strede. Zelený vo farbách dvoch rôznych druhov listov a napustený slizom. Už zošibaný počasím som vletel dnu a objal mokvavú pokožku môjho života.

Neónové tričko zažiarilo určitým jasom v strede futbalového ihriska. Ja som vtedy behal akolo a zbieral hlinu, z ktorej som chcel vybudovať hrad. Hrad, ktorý by slúžil na ochranu vecí, ktoré mám rád alebo mi na nich záleží aspoň tak, aby som im postavil hrad z hliny. Môj plán bolo umiestniť doň: dve sklenené guľôčky, ponožku, kefu, hrebeň, ovocie. Toto sú veci, ktorých súhrn vo mne vyvoláva nebezpečnú chuť ochraňovať. Nebezpečnú pre mňa, bezpečnú pre teba.

Skok z lietadla a predbiehanie jednotlivých parašutistov. Zrýchlenie znamená posun k smrti. Smrť znamená koniec povinností. Koniec starostí, koniec času. Koniec čísiel a koniec slov. Len hlučné tupé ticho nemo znejúce do priestoru. Zaslúžená chvíľa v aute, plná vábenia zo strany pominuteľna.

Tak sa ešte vyhni 4 kvapkám a ďaľšiu zjedz. A skús ich všetky chytiť potom do ruky. Zachránit? Či iba udusiť teplom vlastného tela. Odpariť aby sa stali nerozpoznateľnou súčasťou sveta. Vstrebať do tela ako slnečné lúče po búrke, ktoré ti pri troške snaženia dokážu preseknúť kožu a odraziť sa od červeného skla. Až na druhú stranu.

Straty a nálezy. Potraty a vynálezy. Strachy a nálevy. Strany a zábery. Stiahni mi tričko a ja ti stiahnem tvoje, môžme sa skúsiť vyzliecť a potom vyzliecť naozaj. Možno to výjde a možno nie.

Možno sa obaja.

Budeme hanbiť za toho istého.

Možno sa obaja.

Budeme straniť toho istého.

Možno sa budeme báť,

spolu obaja.

Obalamutení privretými podkožnými dverami, ktoré ústia do začarbanej okrúhlej kocky v strede tele.

12:48

Na obed som mal zeleninovú polievku, o ktorej som si celý čas myslel, že je vývar. Vždy mi príde podozrivé, že by reštaurácia namiesto dvoch polievok (jedna normálna, jedna pre celiatické deti) varili ďaľšiu (vegetariánsku). Jedine, že by mali celiatici vegetariánsku. Videl som na instagrame fotku známeho z Partizánskeho, vraj dostal otravu jedlom. Vyzeral tam dobre. Asi si myslím, že fyzicky chorí ľudia sú príťažliví. Alebo aspoň pekní. Ja som si vždy pripadal krajšie, keď som bol chorý, no prisudzoval som to nedokonalosti úsudku kvôli fyzickému vyčerpaniu, teda v jednoduchosti blúzneniu. Nakoniec som však mohol mať pravdu.

7:48

Myslieť na bezomnú budúcnosť mi príde už rovnako bežné ako rozmýšlať nad jedlom, ktoré sa chystám si uvariť večer. Dotiahli sme to spolu do štádia, v ktorom to vo mne nevyvoláva žiadne emócie. Klik-klak. Vypnúť-zapnúť. Muži v posilovni majú pomerne veľké ruky. Včera Dominika povedala: „Ja milujem tie jeho veľké mužné ruky.” Ja som povedal:

„Hej sú dosť maskulínne.”

Kto vie akoby sa spolu hodili iný ľudia. Chudý a svalnatý. Vysoký a nižší. Fyzická stránka je základom pre fungovanie vzťahu. Možno, že má každý normálny človek ženského pohlavia chuť byť objatí veľkými mužnými rukami. Alebo sa vyskytujú aj výnimky, ktoré sa riadia vlastným vkusom? Ja poznám iba seba.

Keby som žil vo viacerích hlavách, dokázal by som pravdepodobne urobiť omnoho viac objektívnejších záverov. Napríklad by som vedel určiť, čo sa ľuďom páči a čo to vôbec znamená, keď niekto povie, že sa mu niečo páči. Zatiaľ musím asi iba slepo dôverovať, že niekto je v hlave dostatočne podobný mne.

8:01

Za pomerne nechutné považujem keď je niekto zamazaný od jedla.

4

Predierala som pomedzi ľudí cez úzky zafajčený koridor s Allenom v tesnom závese. V dusnom nepohyblivom vzduchu bolo cítiť pivo a pot. Po chvíli nám cez otvorené dvere uder do tvárí ľadový vánok. “Ten koncert bol nádherný, ale preplnené kluby nezvládam. Motá sa mi hlava.” prehovorila som s hlbokým výdychom, akoby som sa práve vynorila z vody. Allen sa zdal podobne otrasený. Vytiahol z vrecka šál, obmotal si ho okolo krku a zapálil si cigaretu. Vždy pri tom vypadal ako postava z detektívky. Položil mi ruku na chrbát a jemne ma nasmeroval ku skupine spoločných priateľov, ktorých som poznala od Matta. Automaticky sa rozostúpili a oboch nás prijali do predtým uzatvoreného kruhu. Koloval v ňom joint. Všetci sa usmievali a sledovali nás. Sklopila som zrak a želala si byť neviditeľná pred všetkými tými rozšírenými zreničkami. Bavili sa o koncerte Mattovej kapely, ktorý mal byť v meste o pár dní ako posledná show na tour. Bol preč už vyše dva týždne. Za ten čas sme komunikovali veľmi sporadicky. Občas, keď som bola sama a mala som úzkosti, chcela som mu zavolať. Odhodlala som sa ku tomu iba raz. Zdvihol až po niekoľkých zazvoneniach, aj keď mi pár sekúnd predtým odpisoval na správu. Jeho hlas znel miestami až nepríjemne a mala som pocit, že si vynucujem komunikáciu. Po pár vetách o tom, či chodím do školy a aké vtipné veci urobil Dave sme sa rozlúčili. “Hej Leah.” zo zadumania ma vytrhol Niall,  neposlušné hnedé vlasy mu padali do tváre a zakrývali lesklé psie oči. Bol jedným z mála ľudí v partii, ktorý ma vždy oslovil. Podával mi jointa a usmieval sa. Vzala som si ho.  Skúsim to. Prinajhoršom sa mi zatočí hlava ešte viac. Niall ma zadumane pozoroval, zatiaľ čo som vdýchla a vydýchla kúdoľ štipľavého dymu. “Počúvaš Prawn? Páčil sa ti koncert? Podľa mňa to bola úžasná atmosféra. Skvelý zvuk. Kúpil som si tričko.” spustil a začal sa hrabať v batohu. Mala som akútnu potrebu podoprieť ho. pretože sa mu telo nakláňalo do jednej strany. “Je pieskové. Myslím, pieskovej farby. Je to hrozné?” odvetila som že je to úplne v pohode, no on zvážnel a trval na tom, že to bola najhoršia voľba. “Asi ho pôjdem vrátiť.” “Neblázni” do diskusie sa zapojil Allen. “Nemôžeš ísť vrátiť merch kapele.” zasmial sa. “Ja musím. Bola to chyba.” Ťahal za sebou tričko aj batoh a vracal sa do klubu. S Allenom sme si vymenili zúfalý pohľad a automaticky sme vykročili za ním. Kým sme sa predrali cez ľudí, Niall už stihol tričko vymeniť za nevýraznú modrú a jeho hlas bolo počuť na opačný koniec miestnosti. Chytila som ho za rameno a ťahala von, opieral sa o mňa celou váhou tela. Svet sa mi spomalil, asi z trávy a nohy sa mi podlamovali. Nakláňali sme sa zo strany na stranu ako na lodi. Počula som Allena ako dokonalou britskou angličtinou ospravedňuje vyčínanie svojho kamaráta pred kapelou. 

Kráčali sme z klubu dolu nekonečným kopcom. Ticho noci striedali výkriky a smiech Nialla. Nebol otravný, bol skôr roztomilo bezbranný. Ak by sme ho tam nechali, pravdepodobne by sa sám nedostal domov. Podopierali sme ho z oboch strán a snažili sa s ním udržiavať konverzáciu, aby nezaspal postojačky. Niall bol veľmi nadaný a podobne ako Allen aj on mal ambície, plánoval študovať na pretížnej škole v Anglicku. Pochádzal z vplyvnej rodiny a jeho prejav bol až prehnane kultivovaný. Momentálne mi však vysel okolo krku a rozplýval sa nad krásnym spevákom z kapely Prawn, v neposlednom rade aj nad jeho hlasom. Každú chvíľu sme museli zastaviť, aby si z mobilu pustil určitú pasáž z koncertu. Slimačím tempom sme prišli až ku zastávke električky. Vypadalo to, že prechádzka Niallovi pomohla, zdal sa čulejší a ubezpečoval nás, že cestu domov zvládne sám. “Si si istý, že nechceš ísť s ním?” pýtala som sa Allena sledujúc ako Niall nastupuje. “Zakaždým vypadá takto, vždy zvládol prísť domov.” Mala som trochu výčitky. Allen ma potiahol za rukáv a kráčali sme na opačnú stranu, smerom do mesta. Bavili sme sa o koncertoch, na ktoré sme v blízkej dobe plánovali ísť. Myslela som na to, či by aj Matt nadšene súhlasil a vzal ma na niektorý z nich. Allen si všimol, že som duchom neprítomná.

“V pohode?” “Hej. Myslela som na Matta. Dnes by sem s nami určite nešiel. Tvrdil by, že sme uplakaní a navodzujeme si depresívne stavy hudbou.” “Možno má pravdu. Ale možno nám pomáha vedomie, že v tom nie sme sami. Že ponuré myšlienky majú ľudia všade okolo, ľudia ako my. Možno to naše problémy zľahčuje.” “Neviem.” zamyslela som sa.  “Záleží na momentálnom stave. Určite je to občas na škodu. Dokážem sa rozplakať na počkanie, ak si pustím Elder Brother, aj keby som v tej sekunde mala najlepšiu náladu. Ale myslím, že počuť naživo to, čo si púšťaš do sluchátiek a čo ti spôsobuje zimomriavky je ako prísť na miesto, ktoré vidíš iba na fotkách. Explózia emócii, ktoré sa zhmotnia. Je to príjemné, nie depresívne.” kráčali sme ďalej až po zastávku, na ktorej sme sa vždy rozdeľovali, kúsok od bytu Allenovho otca. “Keď sa Matt vráti, bude to určite lepšie. Začnete normálne komunikovať. Uvidíš.” ubezpečil ma s nedôverou v hlase. Mykla som ramenami a do očí sa mi tlačili slzy pri pomyslení, že to pravdepodobne bude úplne rovnaké ako predtým, no s nepríjemným pokračovaním. “Nekomunikujeme spolu. Nemyslím, že mu chýbam a že sa niečo zmení. Chcem sa s ním porozprávať a zistiť, čo má v hlave. Je ťažké z neho niečo dostať.” pozerala som do zeme a chcela som odísť a ďalej sa o tom nebaviť. Zároveň som túžila, aby ma Allen objal a utešil. “Chýbaš mu. Keď odchádzal, požiadal ma aby som sa ti ozval. Asi chcel, aby som mu na teba dával pozor. Ospravedlňoval sa, že ti nepovedal o tej oslave. Predpokladal totiž, že by si nešla medzi jeho priateľov sama.” dohovoril a vytiahol cigaretu. Začal klikať zapaľovačom, no prskali z neho iba iskry. Naštvane s ním mával vo vzduchu. Meravo som pozerala do prázdna. Tvár mi horela a do hrude sa mi zase vniesla ťažoba. Po tvári mi začali neovládateľne tiecť slzy, akoby čakali na prahu kanálikov presne na tento podnet. Chytila som sa za krk a lapala po dychu. “Leah, preboha, si v pohode?” nezapálená cigareta mu vypadla z prstov. Chytil ma za obe ramená, akoby so mnou chcel zatriasť. Bola som ticho. Myslela som si, že sa o mňa zaujímal sám od seba. Že v ňom mám reálneho priateľa. Nechcela som znieť naivne, tak som iba zopakovala to čo povedal, s prímesou svojej vlastnej domýšľavosti. “Takže so mnou vlastne tráviš čas iba preto, aby si spravil službu Mattovi.” povedala som roztraseným hlasom pozerajúc dolu na jeho roztrhané čierne Vansky. Prešlapovala som nepokojne z nohy na nohu. “Si blázon.” zasmial sa a hlas sa mu triasol. “Žiadna novinka.” dýchala som zhlboka, aby som zahnala prichádzajúci záchvat paniky. “Leah. Trávim s tebou čas, pretože chcem.” Objal ma. “Vždy som to chcel.” Držal ma pevne v náručí. Ruky som mala spustené pri tele. Bol o hlavu vyšší odomňa, takže mi hlava zapadala presne na jeho rameno. Sústredila som sa na vôňu jeho krku a dýchalo sa mi ľahšie. Slzy mi stále tielkli jedna za druhou a vytvárali mu na bunde vlhké mapy. Prerušil nás zvuk otvárahjúcich sa dverí električky.

Cestou som precitla a písala každý detail svojej najlepšej priateľke Cristy. Videli sme sa každé dva či tri týždňe, vždy keď som sa vracala z internátu na víkend domov. Informovali sme sa však o každom detaile našich osobných životov. Cristy mala pragmatickejšíí pohľad na veci, často som jej nedokázala vysvetliť svoje stavy a úzkosti, ale vždy mi pomohlo všetko jej detailne napísať. Akoby mi niekto aspoň na chvíľu pomohol niesť bremeno. “Allen ťa má úprimne rád.” to bola jej jediná reakcia na sloh, ktorú som jej o druhej ráno poslala. Oprela som hlavu o sklo a zatvorila oči, aby mi neprišlo cestou zle. V ušiach mi hrala pieseň Scud Running, ktorú som pred pár hodnami počula naživo. Soundtrack na Allena. 

Revaille: fall asks

1. Apple cider: what’s your favourite time of day?

,,Neskoré popoludnie až večer, keď už začínam byť ospalá, ale stále nechcem ísť spať, tak robím len niečo nenáročné a hlavne... túlim sa s Liamom. Neviem prečo, ale niečo mi na tom príde magické.”

____________________________________________________________________________ 

2. Scarves: favourite item of clothing you own?

,,Umm... Moja ružová mikina! Má šnúrky, je trošku kratšia a má dlhé rukávy, žiaden nápis ani obrázok. Potom moja ružovo-biela varsity mikina a biely turtleneck bez rukávov. Taktiež milujem môj biely keyhole sveter (obrázok), to Daddy tričko (obrázok), ktoré mám a ešte to ružové ‘A woman doesn’t have to be modest in order to be respected’ (obrázok). Milujem aj moje svetlomodré acid wash obtiahnuté nohavice, spodné prádlo s jahôdkami a ružovými alebo modrými pásikmi.”

____________________________________________________________________________

3. Pumpkin pie: what would you change your name to if you had to?

,,Úprimne, nechcem si zmeniť meno, to svoje mám moc rada, aj keď kedysi tomu tak nebolo. Ale... asi na niečo veľmi podobné tomu môjmu pôvodnému? Napríklad Meia, lebo to dlho používam aj ako prezývku, takže by som povedala to! Prípadne... Momo či Suli.”

____________________________________________________________________________

4. Leaves: do you believe in fate?

,,Kedysi som preklíňala vlastný osud za to, čo sa mi deje... A síce to je strašné a poznačilo ma to, všetko čo sa dialo ma dostalo až sem do bodu, kedy som osobou, ktorou som dnes. Ako... Určite som si mnohé veci neužívala a boli fakt hrozné, nikomu ich neprajem a nechcem zľahčovať ničiu, ani vlastnú bolesť, ale... Vieš, keby sa zmenila možno len jedna malá vec, nemala by som svoje deti, Liama, kamarátov... Možno by ma život ušetril od jednej rany, ale zadelil mi inú, trebárs aj horšiu... Takto keď som už konečne šťastná a cítim sa v bezpečí si hovorím, že to takto asi malo byť. Osud zjavne vie, čo robí, ale myslím si, že každý má svoje právo na smútok a hnev za to, čo sa mu deje... V skratke — áno, verím.”

____________________________________________________________________________

5. Orange: what trend do you hate the most?

,,Keď sa niekto správa ‘edgy’. Tak... hlúpo edgy, keď si myslia, že je cool správať sa ako nepríjemný idiot a aké je super byť politicky nekorektný a podobne. Get a fucking grip, nemáš 12 rokov!”

____________________________________________________________________________

6. Hats: what is your dream life like?

,,Už ho žijem! Mám v živote osobu, ktorá ma úprimne miluje takú aká som a nechce ma zmeniť, máme spolu tri najkrajšie deti a dúfam, že prídu aj ďalšie, viem že mi je verný a plne mu dôverujeme... Som šťastná.”

____________________________________________________________________________

7. Apple picking: who are your idols?

,,Ummm môj ocko! Je usilovný, láskavý, milujúci a rozdáva okolo seba množstvo dobrej nálady!”

____________________________________________________________________________

8. Red: what do you identify as (sexuality, gender)?

,,Čo sa týka mojej sexuality, identifikujem sa ako pansexuál! Nevadí mi ale ani označenie bi, iba pan používam dlhé roky a príliš som si na to zvykla. Páči sa mi každé pohlavie! A čo sa týka pohlavia... umm... nikdy som sa necítila úplne ako žena, vieš? Dlho som sa identifikovala ako trans chalan, ale časom mi došlo, že ani to nie je úplne... ono. Som niečo medzi alebo mix, alebo ako to povedať... Takže som určite nebinárneho pohlavia! A... neviem... špecificky asi genderfluid, alebo bigender? Myslím. Používam ženský aj mužský rod. (ooc: v angličtine aj they / them)”

____________________________________________________________________________

9. Boots: what would your dream date be?

,,Je mi to jedno, keď som s osobou, ktorú ľúbim, trávime spolu čas a je nám príjemne. Najradšej mám keď zostaneme doma a dáme si zmrzlinu, jedlo, objímame sa zachumlaní v deke, niečo si pozrieme alebo hráme hry, bozkávame sa a... no vieš... Ale páči sa mi ísť aj von na prechádzku, hlavne večer, do kaviarne, zakorčuľovať si alebo tak. Nie som náročná. Je mi jedno kam ideme a nemusíme minúť kopec peňazí na to, aby som si to užila, hlavné je, že sme spolu a bavíme sa!”

____________________________________________________________________________

10. Yellow: what’s your fashion style like?

,,Eh... rôznorodý? Milujem roztomilé veci, niekedy... dokonca nakupujem v detskej sekcii... som malá a stále mi mnohé sedí! Viem sa však obliecť aj dospelejšie, dokonca až vyzývavo, alebo sa mi páči aj gothický či grunge štýl. Ťažko sa mi to špecifikuje... Ale hej, najčastejšie sa dá označiť ako roztomilý, až detský.”

____________________________________________________________________________

11. Knit blankets: if you had kids, what would you name them?

,,Už mám tri deti a volajú sa Ren Lucan, Reina Ann a Hannah Lee. Určite chcem aj ďalšie, no nad menami som sa zatiaľ moc nezamýšľala. Asi... Sage? To meno sa mi veľmi páči. A ešte Lynn, je to meno ženy môjho dobrého známeho a príde mi krásne.”

____________________________________________________________________________

12. Bonfire: are you creative?

,,Povedala by som, že áno! Často a rada kreslím, maľujem, hrám na gitaru, sem tam spievam, občas zložím nejakú pesničku či báseň, rada píšem... Dokonca kreslím na zákazky a mám taký Tumblr! Taktiež kreslím svoj vlastný komix, síce neviem, či ho niekedy zverejním a skúšam sa hrať s grafikou. A trebárs varenie, pečenie, šitie a záhradničenie, aj to sú pre mňa kreatívne činnosti. Tak všeobecne sa potrebujem kreatívne prejaviť! Predsa len, mám mesiac vo váhach a piatom dome!”

____________________________________________________________________________

13. Jeans: what kind of music do you listen to?

,,Ohh, môj hudobný vkus tiež je hrozne rôznorodý! Mám rada metal, rock, punk, industrial, ale aj jemnejšiu hudbu, prípadne rap, hip-hop, rôzne experimentálne veci, elektroniku, indie, pop, r’n’b, k-pop, ale milujem aj takú tú upokojujúcu hudbu, prípadne future funk a tak! Vieš, také tie veci ako Future Girlfriend a podobne! Dokelu, veď ja milujem aj 8-bit hudbu! Úprimne... ak ma to zaujme, viem počúvať čokoľvek nehľadiac na žáner. A mám fakt rada anime soundtracky.”

____________________________________________________________________________

14. Pincones: where is your favourite place in the current city you live?

,,Park, pobrežie, pláž a naše slávne santa monické mólo!”

____________________________________________________________________________

15. Cinnamon: what’s your favourite kind of weather?

,,Daždivé, alebo aspoň zamračené. A keď sneží! Mám radšej chladné počasie a zimu ako horúce leto. Nenávidím horko, ugh.”

____________________________________________________________________________

16. Pies: what are your best traits?

,,Ja... umm... nie som si istá? Možno to ako mi záleží na druhých ľuďoch, rada to dávam najavo a starám sa o nich? Taktiež som dosť usilovná a verná, dá sa na mňa spoľahnúť a tak. Do všetkého vkladám celé moje malé hlúpe srdiečko. Povedala by som, že tieto.”

____________________________________________________________________________

17. Nutmeg: where do you want to live when you grow up?

,,Ale... ja už som dospelá? A páčilo sa mi v rodnom Quebecu, veľmi, aj teraz v Santa Monice. No ak by som si mala vybrať iné miesto, kde by som žila s Liamom a mojimi vtáčatkami, boli by to Filipíny, Japonsko alebo Južná Kórea!”

Som napísala dávnejšie - taký výcuc z mojeho overthinkingovania

Vlastne ani neviem prečo nad tým rozmýšľam. To mi na tom až tak záleží?

Alebo mi ide len o to vedieť PREČO?

Alebo ma to trápi preto, že chcem to, čo momentálne nemôžem mať?

*

Neviem. Každopádne, zaujíma ma to, a kým nezistím dôvody, asi ma to bude srať. Aj keď by zrejme nemalo, pretože sama neviem či by som to naozaj aj chcela, alebo iba vymýšľam.

 Jednu vec ale viem, a to že nie som si istá či by som si to s ním vedela reálne predstaviť. A toto, čo tých pár dní cítim, je len pobláznenie, či čo.

Problém v podstate zrejme je, že sme sa nestihli emocionálne zblížiť, ale vlastne iba sexuálne. Hlavne. Nespoznali sme sa tak dobre, ako sme sa mohli. Napriek tomu môjmu odmietaniu vzťahu, sme sa vrhli na nejaké veci, a to  bola chyba. Akoby on dostal hneď všetko naraz, a prišlo mu určite že niečo chýba – a to preto, že sme preskočili to podstatné. On to možno berie skôr ako že ja nie som dosť zaujímavá, a už ma proste nevidí tak ako predtým. Čo je smutné, pre mňa – hej mám z toho blbý pocit.

Ale ak by sme spolu mať nemali, a bola by to ozaj chyba, tak potom je vlastne dobre, že sme sa nezblížili viac emocionálne...

 A možno som proste ja svoju šancu prepásla vtedy, keď som ho iba odmietala. Plus vtedy keď si uvedomil, ako hlboko v prdeli vlastne som... A že to so mnou zmysel ozaj nemá. J

 Povedala som mu až príliš veľa. Pochybovala som o všetkom až príliš veľa. A zdôverovala som sa mu, keď on mne už nie...

J

 Možno sme sa ozaj stretli v nevhodný čas. A možno sme si už dali to čo sme si mali dať, a teraz už budeme iba kamoši...

Caribbean

Konečne nastala moja dovolenka. V sobotu ráno som sa zobudila okolo 6tej, urobila som zo seba človeka a zavolala som si taxi lebo s kufrom na stanicu sa mi fakt nechcelo. Vlakom som išla do NYC a keď som vyšla z Penn Station samozrejme, že začalo totálne liať. Chytro som teda kráčala na 11 až 12 ave kde busi stoja a odtiaľ som išla do D.C za Hankou. Dokonca ma autobusár zobral skôr a celkom už nebolo miesto v buse tak som si sadla za vodiča a nemohla som urobiť lepšie lebo ľudia z hora sa sťažovali, že tam majú zimu ako v iglu. Fakt nechápem zmýšľanie Američanov, prečo zapínajú klímu keď ju netreba a na taký stupeň, že sa z človeka stane ľadovec. V D.C ma vyzdvihla Hanka s jej kamoškami a tie nás odviezli až na letisko do Baltimore.

Let do Fort Lauderdale bol v pohode, ale v lietadle s nami cestovala nejaká veľká grupa latino ľudí a niekto z nich oslavoval narodeniny tak ak nespievali Happy b day 300 x tak ani raz :D Do FL sme prišli niečo po 8.30 večer. Keď sme vyšli z letiska oblial nás neskutočný hic. Zavolali sme si uber a vyrazili sme smer Miami. Boli sme ubytované v hosteli a Žanet a Sabina tam už boli ubytované.

International hostel je fakt party hostel, ale mne sa páčil. Dolu bol bar a zároveň to slúžilo ráno ako miesto kde sa človek môže naraňajkovať a izbu sme zdieľali len ,,my´´ baby takže nik cudzí s nami nespal. Izba bola malá, ale na deň to stačilo. V cene je aj odvoz z Miami letiska a raňajky takže myslím, že sa to oplatí. Navyše je to hneď kúsok od South Beach čo je super poloha.

Večer sme sa išli s Hankou prejsť a baby sme nejak stratili. Išli sme na pláž, ale tam bola dosť tma a tak sme potom prešli cez celú South beach promenádu, kde to žije od rána do večera. Po nejakej hodinke sme sa vrátili na izbu a išli sme spať.

Ráno o 8 mej sme si dali ,,fancy´´ hotelové raňajky a.k.a wafle, kavu a banán, odcheckovali sme sa, nechali sme si kufor vzadu a vyrazili sme do ulíc. Išli sme si kúpiť nejaké tekuté na cruise a preliali sme vodku do mojej šampónovej flašky, ktorú som niesla na tento účel až na Miami :D Dali sme si niečo na jedenie a vyrazili sme na Port.  

Keď sme došli na port, prešli sme cez kontrolu batožiny a boarding pass a nalodili sme sa. Chceli sme niečo vybaviť na informáciach, ale vzdali sme to lebo tam bola dlhá rada a tak sme sa išli všetky ubytovať. Izba bola bez okna, ale vôbec nám to nevadilo, pretože sme tam len spali a chystali sa na večeru. Kúpeľňa bola čistá a mali sme dve rozkladacie postele hore a dve postele dolu. Po príchode sme sa museli zúčastniť cvičenia prvej pomoci. Stali sme v rade nastupení a počúvali inštrukcie čo v prípade ak sa niečo stane. Trvalo to tak 30 minút a potom sme sa rozpŕchli a išli sme si popozerať loď a okúpať sa do bazénu. Keď som bola na mojej prvej plavbe (s MSC) bázeny boli väčšie a na tejto lodi na to koľko sa tam zmestí ľudí boli bazény malinké, ale aj tak to bolo fajn. Poobede animátori robili program pre hosťov a tancovali tam nejaké tance. Okoo 18 tej sme s babami išli na izbu pripraviť sa na večer. Každý večer sme mali večeru v reštaurácií a patrilo sa aj patrične obliecť, aj keď mnohokrát ľudia prišli na večeru v šiltovkách, žabkách, kratasoch čo som teda nepochopila, lebo aspoň trochu slušnosti by mohli mať keď sa káže elegantné oblečenie.

Žabacie stehienka, sushi, slimáky, lobster a aligátor :)

V prvý večer nás usadili k stolu pre 6tich a hneď k nám prišiel hlavný časník menom Gusti – otec 5tich detí z toho 4čatá (uf). Bol z Indonézie a bol to najmilší a najláskavejší človek akého sme stretli. Sršala z neho dobrota, pokora a oddanosť a bol strašne milý. Áno viem, je to v náplni ich práce, ale neviem si predstaviť na Slovensku, že by ma obsluhoval človek ako on. Úplne bolo vidno, akí sú ľudia z Indonézie. Pokorní, pracovití, milí a vďační. Pod Gustim pracoval Gedi – ten nám väčšinou nalieval vodu, kavu alebo doniesol pečivo. Vyzeral tak na 20 rokov a mal nejak 32, ženu a deti, ale to bol ďalší človiečik, ktorému by som dala milión za to ako sa choval k nam J . Potom tu bol aj Wolodomir z Ukrajiny. Neskutočne pekný chlap, ale obsluhoval iné stoly. Vždy večer sa nám aspoň pozdravil a spýtal sa čo sme robili, alebo kde sme boli. Samozrejme, že my klebetnice sme sa o ňom rozprávali a keďže k stolu usádzajú Rusky, rozumeli nám keď sme spomenuli jeho meno a začali sa smiať, pretože im došlo, že sa nám páči no bol to fakt kus a každá sme na ňom mohli oči nechať každý večer. Mal však prstienok a tak sme robili dohady či to musia nosiť (lebo prstienky mali fakt skoro všetci) alebo je fakt ženatý :D

Keď sme sa s babami rozprávali čo si dáme na jedenie, išiel okolo časník a spýtal sa: Vy ste z Česka? A ja že ty si Čech? Tak sme sa začali rozprávať so Samuelom, ktorý tam robí zopár mesiacov.  Večere boli geniálne a konečne som jedla zdravšie veci ako ,,doma´´ polotovari a všetko mrazené. Bola som v siedmom nebi, že môžem jesť niečo iné ako tu. Po večeri sme sa išli pozrieť na stand up comedy show s jedným černochom a bol fakt dobrí. Celá sála sa išla rozpučiť od smiechu. Po stan dup sme išli do nightclubu, ale tam skapal pes a tak sme išli spať na izbu.

V pondelok sme priplávali na Bahamy – Half Moon Cay a s Hankou sme si chceli zaplatiť Jet ski teda vodné skútre. Predtým sme si išli pozrieť ešte pláž a keď sme sa chystali si kúpiť výlet, Jet ski boli vypredané. No nemusím hovoriť aká som bola naštvaná lebo som to fakt chcela skúsiť. Aby sme len tak nesedeli na pláži, zaplatili sme si snorcheling s rybami. O 12.30 sme nasadli na loď a zaviedli nás na miesto, ktoré bolo najlepšie na potápanie. Vyfasovala som zlé potápačské okuliare a trubicu a vobec mi to nedržalo. Vodu som mala raz v očiach a potom v nose a v ústach a topila som sa a pila vodu jak z vodovodu tak som si musela vymeniť okuliare a potom to už išlo. Snorcheling bol fajn, ale nebola som z toho unesená, pretože som zažila už aj lepšie. Bolo tam zopár rýb, ale nič čo by som už nevidela. Stálo to okolo 60 usd a myslím, že cena za to bola trochu prehnaná. Stačilo by kľudne 35 usd, ale čo už. Po šnorchlovaní som išla s Hankou na pláž a trochu sme sa fotili a užívali tú nádhernú vodu. Musím povedať, že voda bola neskutočná, azúrová a strašne čistá. Half Moon Cay sa mi páčil viac ako Nassau kde som bola v roku 2014, ale Bahamy sú strašne malé a taký ostrov stačí naozaj na pol dňa. Môj sen je ešte navštíviť Exhumu, kde môže človek vidieť prasiatka vo vode a kŕmiť ich a tiež vidieť hotel Atlantis, ale inak z Bahám by to bolo asi tak všetko.

Okolo 18tej sme sa s babami išli trochu najesť do bufetu a potom pripraviť na večeru. Zas sme hodili očkom na Wolodomira, ale dali sme mu prezývku Ivan, aby nevedeli, že sa o ňom bavíme :D Na večeru som si dala lobstera a bolo to fajn. Po večeri sme sa zas išli pozrieť na stan dup comedy a potom nightclub a potom spať :D

V utorok sme boli celý deň na lodi a tak sme s babami len jedli a jedli, opaľovali sa, jedli, plávali v bazéne a jedli :D Večer sme robili zas to isté. Pekne sme sa s babami obliekli a vyrazili na večeru. Na večeru som si dala pastu so seafood a na druhý deň som sa pekne vyhádzala. Pravdepodobne z mušieľ, pretože tie moc často nejem a po krevetách to byť nemohlo. Po večeri sme sa pozerali na živú kapelu a boli neskutoční. Po nich sme zas išli pozrieť stand up comedy show, nightlub a späť.

V stredu sme doplávali do St. Thomas a najprv sme s babami prešli nejaké gift shopy a pokúpili magnetky a somariny a potom sme si na informáciach zaplatili plávanie s korytnačkami. Žanet išla na zippling, medzi ktorým som sa tiež rozhodovala lebo to muselo byť super, ale plávanie s korytnačkami ma lákalo tiež. S babami sme sa nalodili na motorovú lod. Na lodi s nami bolo cca 15 ľudí, námorník a jeho pomocníčka. Upozornili nás, aby sme si dali tašky, mobili a všetko čo nechcem stratiť do vnútra kajuty. Nechápala som prečo no keď sme sa začali húpať pochopila som hneď. Kázali nám, aby sme si všetci sadli na jednu stranu. Začali sme sa strašne kolísať a išli sme tak asi hodinu. Keď sme konečne boli na mieste, kde sme mali plávať s korytnačkami boli sme s babami ticho. Vôbec sme sa nerozprávali lebo každá sme mali pocit, že ak prehovoríme, budeme zvracať do vody. Bolo mi tak strašne zle ako nikdy. To kolísanie ma zabíjalo každým pohybom. Sedela som na lodi a modlila som sa, aby som si neurobila hanbu. Na lodi nám dali plutvy a okuliare so šnorchlom. Vo vode sme najprv nevideli žiadnu korytnačku no po chvíli sme zbadali jednu, ktorá žrala len korále na dne mora. Čakal som, že to bude miesto kde bude veľa korytnačiek, ale za celú hodinu a pol šnorchlovania som videla len tri, ktoré neustále žrali korále na dne a boli lenivé plávať. Bolo to samozrejme lepšie ako šnorchlovanie na Bahamách a určite to bolo zážitok vidieť ich na živo a plávať pri nich. Jedna dokonca bola odo mna asi pol metra a trochu som sa aj bála, aby ma nepohrýzla. Mali sme zákaz dotýkať sa korálov a samozrejme aj korytnačiek.

Kamoš mi dal zľavu na kokos s rumom a ešte ma aj nosil na rukách :D

Cesta naspäť bola oveľa lepšia. Išli sme pomali a vôbec sme sa nehúpali...teda aspoň nie tak ako keď sme išli smer tam. Na lodi nás ponúkli praclíkmi a punčom..resp. nejakým džúsom okolo, ktorého ten rum ani nešiel. Keď sme sa vylodili išli sme s babami okolo jedného Černoška a ponúkal kokos za 6 usd a kokos s rumom za 12. Nikdy som nepila kokosovú vodu a tak som to chcela skúsiť, ale mala som pri sebe už len 7 usd a tak som ich išla skryť a odísť, ale Černoško ma videla a spýtal sa či chcem kokos. Povedala som mu, že hej ale nemám toľko a tak mi povedal nech mu dám koľko mám. Rozmlátil kokos a dal mi tam dokonca rum :D Povedala som Sabi nech ma s tým kokosom odfotí. On prišiel ku mne a ja som si myslela, že sa teda chce som ňou odfotiť. Povedal mi, aby som zobrala kokos oboma rukami. Chalanisko ma zdvihol a vznikla z toho super fotka. Ľutovala som ho chudáka keď ma držal tých 10 sekúnd na fotku, lebo ho začalo triasť a ja som sa cítila jak slonica. No, ale vydržal to chlapec :D

Potom sme už nemali čas a tak sme išli späť na loď.

Vo štvrtok sme si zaplatili kurz surfovania a autobusom sme sa doviezli do Marriott hotel. Prešli sme cez reštauráciu a cez halu a dostali sme sa k privátnej pláži kde už na piesku boli položené surfi. Odložili sme si veci a išli k surfom. Mali sme najprv si ľahnúť na surf a hrabať rukami akože pádlujeme a postaviť sa na dosku. Ja som v piesku pádlovala na toľko, že som si okolo seba urobila skoro hrad z piesku a s babami sme sa smiali, že som ako korytnačka. Po asi 5 minútach cvičenia na neostro sme išli do vody na ostro. Vo vode boli asi traja surferi a tí nás vždy potláčali zo zadu a odrážali, aby sme chytili vlnu. O tom, že to boli fešáci ani nemusí byť reč. Akurát, že zo mňa fešanda vo vode teda nebola. Vodu som mala nonstop v každom otvore, ústach, nose a toľko koľko som sa napila slanej vody ako v Puerto Ricu som sa nenapila asi za celý život. Vlny boli obrovské a tak keď som sa dostala už k surferovi, aby som si vyšla na dosku a potom ma odrazil prišla vlna a zmietla ma na začiatok. Bolo to fakt unavujúce, ale nechcela som s tým skončiť. Na dosku som sa postavila a zviezla som sa na vlne asi tak tri či štyri krát a bol to neskutočný pocit. Surfovali sme asi tri hodiny a moje prsia a zadok videla asi celá pláž, lebo vlny mi vkuse zmietali plavky a nedalo sa tomu ubrániť :D  Potom sme sa s chalanmi ešte odfotili a s jedným surférom sme si vymenili fb lebo vraj chodí do NYC a tak či dáme stretko. Potom sme nastúpili do autobusu a ten nás zas odviezol k Portu, ale mali sme ešte dve hodiny času a tak sme sa chceli aspoň poobzerať ako San Juan vyzerá. Musím povedať, že toto mesto sa mi strašne páčilo pre farebné domčeky a tú atmosféru. Mestečko hýri farbami a je tam fakt krásne. Urobili sme si prechádzku po okolí a keď sme išli okolo každý len čumel ako keby v živote nevideli ženy.

V piatok sme si kúpili výlet na štvorkolkach. Autobusom sme sa odviezli na súkromnú pláž, kde sme sa odfotili s opicou, dali sme si kokos a chvíľu sme sa opaľovali a potom sme išli na štvorkolky.  Bol to brutálny zážitok a neskutočný adrenalín. Vozili sme sa asi hodinu a pol a zastavili sme sa aj v typickom dominikánskom dome kde bývala jedna stará tetuška a ochutnali sme kávu a ukázali nám ako vyzerá typicky dom s vybavením. Bol to prales a domy boli od seba strašne ďaleko. Boli tam len stromy, mangovníky a deti sa vozili na somároch. Ešte sme sa išli povoziť na pláž, kde nebolo ani živej duše a nemohla som uveriť aké mám v živote šťastie, že som mohla vidieť už toľko miest a že mám možnosť cestovať. Bol to neskutočný zážitok a jedna z mojich najlepších dovoleniek.

V sobotu sme sa plavili celý deň na lodi a nerobili sme nič iné len, ležali opaľovali sa a kúpali v bazéne a spúšťali sme sa na tobogáne ako deti. O 1 pm sme sa zapísali na nejaké kozmetické procedúry a tak sme išli do SPA. Samozrejme, že sme to zas nevedeli nájsť a meškali sme asi tak 15 minút. Nakoniec sme to našli a miestnosť bola plná starých žien, ktoré si už zabrali svoje stoličky a tak nám neostávalo nič iné len stáť. Dávali nám tam na prsty nejaké krémy a patlali sme si to na ksicht. Trvalo to asi tak 30 minút a potom sme sa zas presunuli na lehátka. Zas sme sa samozrejme spálili do červena ako inak. So Sabi sme išli vyskúšať šmýkačky pre deti a ako sa šplhala do ,,domčeka´´ hodila taký pupkáč, že sme dostali záchvat smiechu minimálne na 10 minút. Večer sme sa zas nahodili a už posledný krát večerali a užívali si jedlo. S Gusti a Gedim sme si dali fotku, vymenili facebook, objali a skoro si aj za nimi poplakali :D Večer sme si ešte pobalili veci nech ráno nestresujeme a išli sme ešte poslednýkrát na disku.

V nedeľu sme vstávali skoro ráno cca o 6tej a ešte sme doobaľovali nejaké veci. Ja som nemohla nájsť pas a už som videla všetkých svätých, ale vedela som, že ho mám niekde v izbe. Nakoniec som ho našla s dokumentami zapadnutý za šuplíkmi.

Odcheckovanie bolo veľmi jednoduché a za pár minút sme boli vonku. Zavolali sme si uber a išli do Starsbucku. Nechali sme si kufre v jednom hoteli a išli sem sa najesť a trochu chytiť posledný bronz na pláž. Okolo pol druhej sme si zavolali uber. Ja som išla sama na Miami airport a baby spolu na Fort Lauderdale. V uberi sedel chlap z Kuby a tak sme kecali celú cestu. Ťažšie sa  s ním hovorilo, lebo nemal dobrú angličtinu, ale hovoril, že žil a boxoval na Slovensku a že to tam miluje. Ten svet je tak malý. Na letisku som si zaplatila kufor, odcheckovala sa, prešla som kontrolou a sadla som si na sedačku blízko boardingu. Bol už čas nastúpiť si do rady a tak som stála v rade asi pol hodku pred boardingom, ale zrazu sa zmenil čas na tabuli o hodinu. Začala som mať nervy či stihnem prestup v D.C. O 17.35 sme mali boarding. Vzlietli sme o takej 18tej. Leteli sme asi pol hodinu a už sa mi zatvárali oči a klesala hlava no v tom k nám prehovoril pilot, že sa musíme obrátiť späť na Miami a pre nepriaznivé počasie v D.C musíme počkať. Prvá vec, ktorá ma napadla bolo, že musím zajtra pracovať a nemôže ostať zaseknutá na letisku. Písala som Deny, čo sa stalo a ona mi písala, že vidí, že z D.C nepúšťajú žiadne lietadlá, lebo je tam nejaká búrka. Keď sme pristáli, zostavili sme a do radu a išli sme ku prekážke, aby nám povedali viac. Jedno dievča letelo tiež do D.C a potom na La Guardiu a tak sme stáli pri prepážke spolu. Pán za prepážkou povedal, že nemajú žiadne voľné lety a ani priame lety a že jediná možnosť ako letieť je vziať lietadlo o 22 pm do D.C a o 6 am ráno do NY. Tak som si hneď bookla let o 22 pm. do  D.C a písala som host matke, že nech sa na mňa nehnevá, ale nebudem môcť prísť večer ako som pôvodne plánovala byť do polnoci doma). Odpísala mi, nech jej dám vedieť viac ak niečo zistím a potom som jej písala, že môžem byť doma najskôr zajtra ráno okolo 10tej. Potom už neodpísala.

4 hodiny som strávila na letisku v Miami, bez nabíjačky (lebo som si ju dala do kufra) a len s externou nabíjačkou, ktorá moc šťavy v sebe nemala. Písala som mame čo sa mi stalo, a kamoškám a tak si krátila čas na letisku. Potom nás vyzvali, aby sme si išli kúpiť pred letom jedlo a o 22 pm. sme sa naboardingovali. Do D.C som priletela o 1 am a nikde nikto. Všetko bolo zavreté, všade pozhasínané a v hale bolo len zopár ľudí. Ľahla som si na zem kde bol odspodu radiator a bola som rada, že hrial aj keď až moc, ale lepšie ako sa triasť v zime. Nechcela som tam zaspäť, aby ma náhodou niekto neokradol. Čas nejak utiekol a ja som bola totálne K.O. Zas som prešla kontrolou v D.C a dočkala sa letu o 6 am. Do NY som prišla o 7 am a mala som blbý pocit. S babou, ktorá tiež letela na La Guardia sme nevedeli nájsť kde vydávajú batožiny, ale nakoniec sme to našli a čakali pri páse na naše kufre. Po chvíli mi došlo, že na páse asi môj kufor nenájdem a tak som išla do oddelenia kde vyhľadávajú podľa vysačky kde sa kufor nachádza. Keď mi povedali, že môj kufor je stále v D.C myslela som, že sa tam už totálne rozrevem. Bola som hladná, smädná, nevyspatá viac ako 24 hodín z čoho som cestovala 19 hodín z Miami. Žena za prepážkou mi povedala, že mi ho prinesú domov, pretože som nemohla čakať na letisku kým mi ho privezú. Išla som nájsť shuttle bus a odviezla som sa do Queensu na stanicu odkiaľ idú vlaky na Long Island. Denisa mi volala a rozrevala som sa do telefónu lebo už som fakt nevládala. Do toho mi prišla sms od host matky, kedy asi budem doma lebo jej otec ma zaskakuje a host dad robil z domu. Napísala som jej, že tak za hodinu budem určite doma. Za celých tých 19 hodín môjho cestovania mi nenapísala, či som v poriadku, či niečo nepotrebujem, či sa mám ako dostať z letiska. PART OF FAMILY. Určite! S týmto ma úplne presvedčili, že som urobila dobre keď som s nimi nepredĺžila a dala mi najavo ako ju nezaujímam. Hlavne nech už idem makať.

Prišla som domov a starký bol s deťmi hore v izbe. Objal ma a ja som sa zas rozrevala, že ma to mrzí, ale že som za to nemohla a on len, že to sa stáva a nech sa upokojím. Pripadala som si ako kretén, ale po tom všetkom vyčerpávajúcom cestovaní som nemohla udržať slzy. Išla som sa prezliecť a pracovala som od 10 am do 18 pm. Bez prestávky a nespala som viac ako 24 hodín. Nikoho nezaujímalo, že som cestovala a som unavená. Áno nebol to taktiež ich problém, ale keby ma brali naozaj ako toho ,,member of family´´ tak by to vyzeralo inak.

Keď som išla vyzdvihnúť deti zo školy, čakala som že mi povedia ako som im chýbala, ale to som hneď vytriezvela. Spýtala som sa 5 ročnej či som jej chýbala a ona, že nie a 8 ročný sa na mňa pozrel akože : wtf však pome už domov.

V utorok bola host matka doma a povedala mi nech sú deti ready do školy. Boli v basemente a tak som na ne zakričala nech si idú umyť zuby, ale 5 ročná zas neposlúchala na prvé napomenutie a tak som zvýšila hlas. Host matka prišla z hora a povedala niečo v zmysle, že pre toto je taká. Nevedela som či to hovorila mne a nechala som to tak.

Poobede prišla za mnou a povedala mi, že sa jej zdá, že len na ňu kričím a že chce, aby malá nemala pocit, že po nej každý kričí celý život. Pozerala som sa na ňu ako teľa na vráta a chcela som sa jej spýtať nech mi dá radu čo mám robiť keď jej dcéra ma nepočúvne ani na 10 x milým hlasom, ale prikývla som a sľúbila, že už nebudem kričať. Odvtedy nekričím a už nie je aspoň tak protivná, ale stále musím opakovať všetko na 200 x. Minule ma však dojalo keď HM robila zas z domu a prišla som do kuchyne a deti 10 minút pred tým ako im začína škola boli stále v pyžame a na ipadoch. HM prišla dolu a zaziapala na ne, aby sa obliekli. Hlavne, že ja nemôžem kričať. Táto ich výchova ma neskutočne dojíma.

 Ale hovorím si, že už len pár mesiacov a poviem im bye.