Genealógie

Starká chodila do Štiavnice predávať melóny a vajíčka, a moju mamu brávala so sebou. Sedávali spolu na drevených hokerlíkoch na tržnici, v otvorenom kufri lady žiguli vystavené melóny, žlté aj červené. Žlté, zvonku vráskavé, ako tváre žien z dediny, vnútri mäkké a sladké. Tie červené, dužinaté a na povrchu zelené, stekajú ľuďom po zápästiach. Melóny majú inú farbu zvnútra ako zvonku. 

Keď sme s Bárou v lete stopovali do Budapešti, zastavil nám muž, ktorý mal plné auto rajčín. Tiež bol predávať v Štiavnici, spomeniem si na starkú, ale nehovorím nič. Na prednom sedadle spalo decko s hlavou zvesenou na hrudi. Opálenými kolenami nasledovalo trajektórie zátačiek. My sme si kolená krčili medzi zelenými plastovými prepravkami. Tak si dajte paradajku, slečny, hovorí rajčinár a Bára odpovedá, že rajčiny neľúbi, vadí jej ich textúra, ale kečup má celkom rada, ani pretlak jej neprekáža.  

Rajčiny majú na povrchu takú istú farbu ako zvnútra. Textúra je premenlivá.

Cesta nám trvala sedem hodín a na benzínovej stanici sme si kúpili jahodový nanuk.

V zime myslím na melóny a rajčiny, na autá plné zeleniny, prevážajúce ľudské istoty po letných cestách. Na štiavnickom námestí otvárajú kufre dokorán, vykladajú hokerlíky, cukrová šťava steká po zápästiach, osy sa zlietajú pri poslednom stanovisku, turisti pred vchodom do banského múzea.  

V decembrovom Berlíne myslím na vykláňanie hlavy z okna slovenského vlaku, vtedy keď to bolo ešte možné. A na varenie kečupu. Premeny textúr. V decembrovom Berlíne sme si bližšie ako kedykoľvek predtým, mám silnú chrípku a ty si sa presťahoval do nového bytu, s oknami otočenými na sever. Pokapú ti tu rastliny, hovorím, keď ti pomáham vešať závesy. Slnko sa k nám otáča chrbtom.

V decembri spolu večeriame každý deň, stretávame sa v tvojej malej kuchyni, v ktorej pomaly začínajú vädnúť rastliny, pečieme zemiaky aj gaštany, mama mi poslala orechy, tie pridávame do šalátov. Vijačka orechová napadla stromy v celom regióne, ale dedove maďarské orechy prežili inváziu bez ujmy, dedove stromy sú také húževnaté ako on sám.

V predvianočný víkend si v jeansovej bunde a martenskách pripomínam, aké to je sa na seba samú pozerať externou optikou. Od punkovej princeznej, tak o desať rokov mladšej odo mňa, si pýtam cigaretu. Má iba “fabrikované”. Tie mi nechutia. Ďakujem, neprosím si. Vlastný tabak nemám. Niektorí old-timeri vymenili kožené bundy za obleky a robia v banke, iní sa držali hesla no future, a potom tí, čo prežili, im venujú protisystémové piesne na rozlúčku. Je mi z toho všetkého trošku smutno, volám taxík, ale všetky sú obsadené. Čakám na ulici v zime.

Na Štefana sedím na zadnom sedadle rodičovského auta a z okna sa pozerám na krajinu za oknom. Počítam dravé vtáky na stromoch. Babka mi hovorila, že keď bola decko, kradla rodičom vidličky z vrchného šuflíka. Príbory sa nakupovali v Hodruši. Babka potom s vidličkami chytala ryby v potoku. Predstavujem si ju ako čupí na kameni a vidličku zabodáva do vody. Neviem presne ako vyzerala moja babka, keď bola decko. Nemám žiadnu fotku. Ryby sa lesknú na slnku. Zrkadlia sa. Predstavujem si ryby, ako sa zrkadlia, a melóny, kotúľajúce sa po štiavnickom námestí. Potrasiem hlavou. Už prešli celé veky, odkedy som sa naposledy zasnívala.

V predvečer nového roku kráčame cez Wilsonov les, pýtaš sa ma na predsavzatia a želania do novej dekády, ja hovorím, že sa chcem zbaviť závislosti na kvapkách do nosa, ktorú som si vybudovala počas decembrovej chrípky. A tiež to, že budem viac písať, písať texty bez poznámok pod čiarou. A vykláňať hlavu z vlakového okienka. Vtedy keď budú kvitnúť divé maky.

Ó divé maky, dievčenské sukne…

…ostanú slzy? vietor ich sfúkne… opakujem si potichu v hlave.

V predposlednej dekáde som si zapamätala, že polomer Zeme je 6378 km a v tej poslednej iba množstvo básní.

Hovorím ti o Václavovi Hraběm a o tom že jeho Blues pro bláznivú holku som si celú dekádu všade so sebou sťahovala. Mala som ju na každej internátnej poličke, položenú na podlahe každej prenajatej izby. Teraz, padá na ňu prach. Možno už nie som bláznivá holka.

Xylometalozín som vysadila hneď prvého januára. Predsavzatia, ktoré splniť neviem, si nedávam. Nechodím behať, ani plávať. Pred knižnicou, druhého januára, si pýtam cigaretu od študenta psychológie. Fajčí iba fabrikované, také mi nechutia, ďakujem neprosím si. Písať neprestávam.

Dekáda sa uzavrela a my sme v nej zostali zakonzervovaní tak isto ako naši rodičia v nemožných šušťákových bundách v osemdesiatkach. Zapísaní a odfotení, premenení na osobné mystéria vlastnej mladosti. Ja s cigaretou v kútiku úst, ktorú som si od niekoho vypýtala, ty s úsmevom, ty s fúzami, ja s ofinou ostrihanou do polky čela, Bára s mobilom značky huawei utopenom v záchode počas novoročných osláv. Aj všetci starí známi, punkáči zo starých dobrých časov, priatelia, spolužiaci, muži vhodní iba na to, aby boli postavou z románu, chlapci ktorí písali zlé básne a ešte horšie milostné listy a aj muži do života, všetci tam zostali. V takých istých nemožných bundách, aké nosili naši rodičia alebo v plátených teniskách, ktoré vyšli z módy už v roku 2011, ale nikto si ich neprestal obúvať.

Po mame som vidiečanka, po otcovi z mesta. Po mame som Slovenka, po otcovi prijdíš. Po mame mám veľa oblečenia, po otcovi obočie. Jeden prastarý otec z vidieku bol farmár a ten druhý tiež. Jeden meštiansky prastarý otec bol Maďar a ožran, ten druhý bol vraj kníhtlačiar. S otcom nám po ňom zostalo čierne obočie, balkánske priezvisko a fascinácia tlačiarenskými technológiami. Ale ktovie, čo je na tom pravdy. Nikto vtedy nič nezapisoval, nekonzervoval, v archívoch sa nič nezachovalo, iba ktosi hovoril, že mu kedysi ktosi hovoril, ešte pred tým ako zomrel, že…

Vždy som sa bála, že zabudnem na to, kým som bola, predtým ako som zo seba vyrástla. Celý život premieňam miesta na neviditeľné kulisy, ľudí na postavy, zhrnuté do dvoch viet. Rajčinárova žena zomrela pri pôrode, jeho decko spalo na prednom sedadle a hlava mu padala na hruď. Dajte si rajčiny, slečny. Premieňam slová na manifesty, demonštrujem ľudské povahy, zhŕňam dekádu do odstavcov roztrúsených v dokumentoch bez názvu. Veľké aj malé lásky zálohujem na google disk. Zvyšok pretavujem do príbehov, ktoré nikdy nenapíšem, lebo musím zrovna písať niečo iné. Niečo s poznámkami pod čiarou.

Neviem, prečo sa bojím pominuteľnosti príbehov, rodinného mystéria a vlastného zabudnutia. Neviem, prečo mám balkánske priezvisko a čierne obočie, neviem prečo píšem a neviem prečo som v sebe vyfabulovala cudzinku. Viem, len, že celý život všetkých premieňam na postavy, ale seba samú sa snažím nechať skutočnú.

5

V učební paleontológie bolo chladno. Skupina dievčat predomnou si priniesla deky a termosky s čajom. Veselo sa bavili o letných exkurziách, ktoré mali v pláne absolvovať. Zvyčajne som sedela ďaleko pred nimi, v prvých laviciach. Bol to jeden z mála predmetov, ktorý ma bavil. Dokázala som sa koncentrovať, reagovať na otázky prednášajúceho a ignorovať občasný stav úzkosti spôsobený stenami, tlačiacimi sa na mňa z každej strany. V ten deň som však sedela vzadu s práznym pohľadom. Bolo namáhavé držať otvorené oči. Vnímať okolie a používať pritom aj ostatné zmysly sa zdalo ako najťažšia úloha. Ak som aj dokázala vynaložiť nejaké sústredenie, myšlienky mi zablúdili k Mattovi. Bol už deň v meste, no nevideli sme sa. Predpokladala som, že ho celý prespal. Nechala som mu iba jednu správu, v ktorej som ho informovala kedy končím a aby sa ozval ak bude mať čas. Bola to normálna nenásilná správa, no aj tak som mala pocit, že naňho tlačím. Do miestnosti vošiel prednášajúci. Nastalo ticho. Prezentácia o foraminiferách bola pravdepodobne zaujímavá, ale nedokázala som ju naplno vnímať. Mala som pocit, akoby som sedela tesne pri vodopáde. Prúd mojich myšlienok prehlušoval všetky okolité zvuky.  Po dvoch hodinách som vyšla z podzemnej miestnosti a vytiahla mobil. Žiadna správa od Matta. Jedna veta od Allena rozdelená do piatich správ. Chcel, aby som prišla do kaviarne, odkiaľ by sme šli spolu na Mattov koncert. Fyzicky ani psychicky som nebola schopná stráviť celú noc medzi ľuďmi, uprednostnila by som posteľ a knižku, ale túžba vidieť Matta ma presvedčila. Kráčala som pešo zo školy a Allen ma opäť prekvapil a objavil sa na chodníku predomnou. “Akoto, že vždy vieš kde som?” zamračila som sa. “Si predvídateľná.” usmial sa na mňa a v zápätí zahanbene sklopil oči. Kráčali sme tesne vedľa seba a on mi hovoril o meste, v ktorom žil s mamou. “Je tam nádherne. Mala by si vidieť lesy v okolí a architektúru. Vlastne, ak prídeš na Silvestra, mohli by sme naplánovať výlet!” Zarazila som sa. Vedela som, že sa plánuje silvestrovská párty, dokonca ma niekto pozval na udalosť na Facebooku. Matt sa však nevyjadril, že by sme tam mali ísť. “Budem asi na Silvestra doma.” zastavila som ho. “Aha, myslel som, že budeš s Mattom.” nadšenie z jeho hlasu vyprchalo a vystriedal ho ospravedlňujúci tón, podľa ktorého som usúdila, že Matt už svoju účast potvrdil. To ma zarmútilo. “Dostať z neho niečo je v poslednom čase ako baviť sa s kusom kameňa.” Po tom čo som to dopovedala, sme zahli za roh a pred kaviarňou stál sám Matt so skupinou priateľov. V jednej ruke držal kávu a v druhej cigaretu. Z oboch vychádzala jemná para a miešala sa s tou, ktorá vychádzala z jeho úst. Horlivo totiž diskutoval. Ako reflektor ho osvetľoval pásik zimného slnka. Telom mi prebehol hrejivý pocit a okamžite som zabudla na zášť, ktorú som ku nemu ešte pred pár sekundami pocítila. Bola som doňho zamilovaná rovnako ako keď som ho videla po prvý raz. Priblížili sme sa. Zachytil môj pohľad, no nepohol sa a čakal, kým prídeme ku nemu. “Ahoj.” prehovorila som nesmelo. Stále držal v ruke kávu s cigaretou, ale vtlačila som mu bozk. Pôsobil odmerane. Bolo to spôsobené mojim príchodom? “Čus!” Pokývol hlavou smerom k Allenovi, ktorý naňho vrhol silený úsmev. “Chceš niečo?” oslovil ma Allen. Odtrhla som zasnený pohlad od Matta a skočila naspäť do reality. Matt sa vrátil k diskusii. Potlačila som úzkosť a obrátila sa k Allanovi, ktorý zo mňa nespúšťal oči. Vošli sme do kaviarne, objednali si mätový čaj a mlčky sedeli za sklom, za ktorým bol stredobodom vesmíru Matt. 

Neskôr pred koncertom som sedela na vratkej drevenej stoličke v takmer prázdnej koncertnej sále. Allen vonku namiešal gin s tonicom do plastovej fľaše a rozlieval ho do prázdnych pohárov od coly. Pridali sa ku nám Allenovi priatelia z jeho mesta a práve spolu rozoberali nejakú knižku, ktorú som nečítala. Allen ma uistil, že mi ju pri najbližšej príležitosti prinesie. Všetci boli o dosť mladší odomňa, no mala som pocit, že o literatúre nič neviem a že som toho za život prečítala hrozne málo. To bolo nepríjemné zistenie, pretože som sa od strednej považovala za knihomoľa. Upíjal som z gin-tonicu a teplo alkoholu sa mi rozlievalo po tvári. Do sály sa začali tlačiť ľudia v malých skupinkách. Dievčatá s farebnými vlasmi v tričkách rôznych kapiel s roztrhanými silónkami, chlapci vo flanelových košeliach a vanskách. Občas som kývla hlavou na pozdrav. Ak ma tu niekto poznal, bolo to vďaka Mattovi. Keď však nestál pri mne, nebola som neviditeľná. Pár priateľov sa pri mne zastavilo. Niall prišiel s priateľkou s veľkými kučeravými vlasmi. Bola krásne oblečená, na rukách mala strieborné retiazky a držala značkovú kabelku. Absolútne sa nehodila do punkového prostredia okolo. Vymenili sme si letmý úsmev. Priateľky chlapcov z kapely stáli v skupinke vedľa nás, nahlas konverzovali a občas zaznel piskľavý smiech. Boli dokonale upravené a občas som zacítila závan ich parfémov. Tesne pred koncertom sa sála zaplnila tak, že sa naše skupinky spojili. Allen sa dal do reči s Davovou priateľkou Keren. Ja som stála potichu a občas som zachytila pohľady ostatných dievčat. Premeriavali si ma, nie však so záujom, ale s údivom a opovrhnutím. Vyčítala som to z ich zdvihnutých krásne namaľovaných obočí. Cítila som sa ako sivá nezaujímavá skamenelina v múzeu. Mala som na sebe dlhú hnedú bundu zo sekáču a na nohách vansky s dierami na palcoch. Bol to môj klasický vzhľad, za ktorý som sa v tej chvíli chcela prepadnúť pod zem.

Koncert netrval dlho, ale o to intenzívnejšie bolo šialenstvo pod pódiom. Ľudia to milovali. Milovali Matta, hltali každé jeho slovo, kričali texty, skákali z pódia na ostatných. Kedysi som bola medzi nimi, teraz som však na to nemala náladu ani energiu. Prvý raz som si želala, aby to už skončilo. Tesne pred koncom sa mi zatočila hlava a zo strachu z omdlenia som sa začala predierať davom k východu. Bolo to menej potupné, než keby ma všetci videli zložiť sa na zem. Trasúc sa som vyšla na chladný vzduch. Aby som sa vyhla očným kontaktom vonku postávajúcich ľudi, vybrala som mobil. Žiadne správy, no aj tak som otvorila náhodnú konverzáciu a len tak bezcieľne scrollovala. “Si v pohode?” strhla som sa. Tesne vedľa mňa stál Allen. “Som oki, potrebovala som trochu vzduchu. Nič vážne.” nebála som sa pred ním hovoriť o svojich úzkostiach. Za posledné týždňe sme spolu strávili množstvo času a bavili sa až priveľmi často o psychických problémoch. Dokázal úplne pochopiť moje úzkostné stavy, pretože ich sám zažíval. Odmalička navštevoval terapeutku a občas si vzal tabletku na upokojenie. Ja som nedokázala pokročiť do štádia riešenia, no on ma do toho nijako netlačil. Naopak, ubezpečoval ma, že to je normálne a že to zvládnem. Párkrát som pri ňom dostala závrat a on ma s chladnou hlavou posadil a dal mi fľašu s vodou. Zakaždým pri mne potichu sedel, až kým som sa nevzpamätala. “Chceš vodu?” vzal mi z ruky prázdny pohár a vymenil ho za neprelivú minerálku. “Vďaka. Asi to bola hlúposť chodiť sem.” “Prečo? Chodíš s Mattom, nevideli ste sa skoro mesiac. Nemáš radosť?” Bola to skôr ironická otázka. Nečakal na odpoveď. Iba hlboko vydýchol a zapálil si cigaretu. “Dáš prosím aj mne?” spýtala som sa potichu. “Chceš, aby ti bolo ešte horšie? Chápem.” podal mi cigaretu. Na rukách mal rukavice s otvormi na prstoch a jeho teplký malíček sa dotkol môjho líca, keď mi ju zapaľoval. Pomyslela som si, že možno zámerne. Vdýchla som štipľavý dym a zakašľala. Pred niekým iným by som sa to pravdepodobne snažila skryť a radšej by som sa udusila. Allen sa však iba usmial a považoval to za roztomilé. Koncert skončil a z budovy začali vychádzať ľudia. Počkali sme v tieni, kým sa dav začal rozchádzať. Allen zazrel svoju skupinku, ktorú kvoli mne opustil. Pravdepodobne ho hľadali. Počula som ako mu vo vrecku vibruje mobil. “Kľudne bež. Ja počkám na Matta.” odhodila som cigaretu a zašľapla som ju nohou. “Ak by si čokoľvek potrebovala, kľudne mi zavolaj. Ok?” objal ma so zvyčajnou silou a ja som mu objatie opätovala. Stalo sa mojim novým bezpečným miestom. Nechcelo sa mi ho opustť. Prikývla som a zamávala na pozdrav ostatným. 

Vrátila som sa dnu. Sála bola znovu prázna, ľudí vystriedali plastové poháre nahádzané po zemi. Gitarista z Mattovej kapely, Steven, skladal z pódia dve gtary. Nohu mal zamotanú v kábloch. “Chceš pomôcť?” Vzala som mu jednu a čakala, kým si rozmotá nohu. “Doprdele.” nervózne kopal do zeme. Pomohla som mu odniesť veci do dodávky. Matta som nikde nevidela, tak som sa vrátila na opustenú stoličku. Zdalo sa mi, že tam sedím hodiny. Matt prišiel, ale neodrthol oči od telefónu. Ostatní členovia kapely a ich priateľky boli na odchode. “Ideme ešte niekam, nie?” spýtal sa Matt nevenujúc im jediný pohľad. Dave s Keren a Mattov brat s priateľkou Alice sa rozhodli ísť domov. Ani zvyšok skupiny sa nenechal zlákať na ďalšiu párty a tak sme si všetci nasadli do dodávky. Celý čas som sa chcela Matta spýtať, či uňho môžem ostať cez noc, no nenašla som vhodnú chvíľku, takže som to brala ako hotovú vec. Vypadalo to, že aj on. V aute mi prehodil ruku cez rameno a znovu sa zahľaďel do mobilu. Vytiahla som ten svoj a našla správu od Allena. Bola to fotka knižky, o ktorej sme sa bavili, položenej na nočnom stolíku vedľa šálky s čajom. Tmavo modrá s veľkou modrou pilulkou na obálke. Farewell Waltz od Kunderu. Poslala som mu srdiečko, zatvorila oči a oprela hlavu o Matta. Vystúpili sme na sídlisku a vonku snežilo. Chytila som Matta za ruku a on sa nebránil. Chcela som mu vyčítať, že sa mi celý deň neozval, ale jeho flegmatizmus ma odradzoval. Nikam by to neviedlo, nič by to nevyriešilo. “Koncert bol skvelý, boli ste super. Ľudia vás milovali.” prehovorila som, pretože som už nezniesla to ticho. “Dík.” znovu sa odmlčal. “Musíš mi ukázať všetky fotky z cesty. Muselo to byť skvelé, vidieť všetky tie miesta.” “Nestíhal som veľmi fotiť. Nebola to dovolenka. Neustále sme sa presúvali a videl som veci väčšinou z auta.” To nebola pravda. Na instagram dal každý deň minimálne jednu fotku z pláže, či z mesta. Nechcela som ho však ďalej trápiť, tak som iba prikývla. V izbe bolo chladno. Vzala som si zo skrine jedno z jeho tričiek a šla do sprchy, zatiaľ čo on sedel v kuchyni pri stole zahľadený do telefónu. Po pár minútach som ho tam našla. “Si závislý.” Jednu ruku mal v ústach a kúsal si nechty. “Iba niečo dočítam.” Odišla som do izby, vzala do ruky telefón a automaticky otvorila konverzáciu s Allenom. “Nechce komunikovať. Je to divné.” napísala som a on okamžite mi odpísal, že ho to mrzí. Po chvíli mi poslal fotku citátu z knižky od Kunderu. “Jealousy has the amazing power to illuminate a single person in an intense beam of light, keeping the multitude of others in total darkness.” snažila som sa nepremýšľať do hĺbky nad tým, prečo mi to poslal. Odpovedala som smutným smajlíkom. Mattovi trvalo hodnú chvíľu, kým dočítal, osprchoval sa a prišiel do izby. V rukách držal dva kamilkové čaje. Položil ich na poličku nad posteľou a začal na zemi rozťahovať matrac. Svaly na chrbte sa mu napínali a ja som pocítila akútnu potrebu doknúť sa jeho hladkej pokožky. Bosou nohou som mu prešla po krivke chrbtice. To ho vytrhlo z činnosti, chytil mi chodidlo do veľkých rúk a pobozkal ho. Držala som v oboch rukách jeho horúcu hlavu a perami som sa postupne presúvala k jeho uchu. Mali sme sex. Posteľ bola vratká a tvrdá a bola mi zima, ale snažila som sa nesústrediť na okolie, iba na Mattovo šľachovité horúce telo a jeho rýchly dych. Nedokázala som však ignorovať, že je duchom neprítomný. Otočil ma na brucho a trvalo to krátko. Akoby urobil niečo, čo musel a zase sa vrátil k úprave matracu. “Musím spať. Ráno pracujem. Dobrú.” Dal mi pusu na čelo zhasol svetlo. Chcela som si dopiť čaj. Alebo sa s ním celú noc rozprávať.  Ostala som však ležať bez pohybu a ťažko sa mi dýchalo. Neviditeľná ruka úzkosti mi zase stláčala hruď.

Amorah Quan Yin: Vývoj ľudstva očami Plejáďanov

Amorah Quan Yin sa narodila 30. novembra 1950 v malom meste štátu Kentucky v USA. Od narodenia je jasnovidka a má liečiteľské schopnosti. Ako rástla postupne strácala tieto dary od Boha, až podľahla tlaku svojich vrstovníkov a stala sa úplne obyčajná – ako boli aj oni. Keď mala 16 rokov, jej babička umrela, a Amorah sa znovu čiastočne pootvorilo úplné vnímanie zmyslami. To ju priviedlo v roku 1979 k duchovnému prebudeniu. Pri regresnej terapii sa jej otvorilo tretie oko a zažila prebudenie na úrovni buniek. Neskôr pochopila súvislosti medzi Kristom, Síriom, osvietením, Plejáďanmi a svetelnými loďami. Tým sa v nej opäť prebudili liečiteľské schopnosti a znovu sa jej aktivovalo plné vnímanie cez zmysly. Začala vyučovať to, o čom píše a čo sa naučila sama počas svojej vlastnej duchovnej praxe a spomienok na minulé životy i to čo prijala cez channeling od Vyššieho Ja, Plejádskych vyslancov Svetla a ďalších sprievodcov a Na nebo vzatých Majstrov.

Iste sa môže čitateľovi zdať, že to, čím sa kniha zaoberá je „fikcia“, ale prečo sa nevydať tým smerom, ktorý je tu ponúknutý a dať voľnosť svojmu „šarkanovi fantázie“. Lebo na začiatku všetkých veľkých objavov stála viera istého pioniera – človeka ochotného ísť ďalej, než idú ostatní, bez ohľadu na ich posudzovanie a hodnotenie. Len takto sa môžu začať naozaj diať veci tajomné a záhadné, ktoré nie sú bežným vnímaním nášho trojdimenzionálneho sveta reality obvyklé. Bez zástupu oných pionierov by sme, priatelia, ešte žili v jaskyniach a ženy žuli kože z mužmi ulovených zvierat, aby boli pre človeka použiteľné. :-) Takže autorka ponúka iný pohľad na vývoj ľudstva – humanoidov, než na aký sme zvyknutí z klasického dejepisu. Preto aj tu nie je písané len o ľuďoch žijúcich na Zemi, ale aj na iných planétach Slnečnej sústavy. Je vhodné oprostiť sa od zabehnutých názorov a sledovať to, čo nám chce autorka povedať – v širších súvislostiach. Kniha je rozdelená do piatich častí a pojednáva o: 1) Osídlení Venuše 2) Osídlení Marsu 3) Osídlení Maldeku 4) Osídlení Zeme 5) Technikách čistenia a duchovného naladenia sa. Postupne prechádza jednotlivými vývojovými etapami ľudstva, príčinami nezhôd a nevyriešením si základných otázok v zmysle správnej komunikácie medzi jednotlivcami každej rasy. A to je niečo, čo vlastne je úlohou pre duchovne rozvinutých ľudí dnešnej dobe v našej spoločnosti. Aby svojím pričinením a využitím všetkých možných informácií a ochoty pracovať, začali ľudia konečne riešiť svoj karmický dlh. Len jeho vyriešením sa môže celé ľudstvo posunúť vpred vo svojom vývoji. Uvedomme si, prosím, že záleží hlavne na každom jednom z nás, ako sa k tomuto tvorčiemu procesu postavíme, a tým dáme zelenú našim deťom a celým ďalším generáciám ľudstva. Neprepasme svoju príležitosť a naučme sa najprv my sami milovať seba, potom svojich najbližších a súčasne všetkých ostatných ľudí. Zahrňme do toho celého ešte lásku k živej i neživej prírode a úctu k našej jedinečnej matke Zemi. Tak ako autorka píše, budíček už dozvonil!

Túto knihu odporúčame každému človeku, ktorý je na ceste za šťastným a úplným životom.

Zákon o odpade nebude vyhovovať všetkým

Komu vadí zákon o odpadoch, ste si tu mohli viackrát prečítať. Včera ste ich mohli vidieť vo všetkých televíziách. Teda aspoň dvoch z nich, lebo zvyšok osôb protestujúcich na námestí pred prezidentským palácom boli zjavne brigádnici zaplatení za držanie transparentov. Keď sa týchto brigádnikov pýtala redaktorka Markízy, prečo tu protestujú, neboli schopní odpovedať na základné otázky. Jasný znak agentúrneho pracovníka za 10 evuo na hodinu. Aj tvorca transparentov sa vyznamenal. Zrejme pri opisovaní všetkých plagátov a objednávaní tričiek sa musel veľmi ponáhľať...

My nechceme ani vyššie POLATKY, ani vyššie POPLATKY za smeti. A nechceme, aby o nás rozhodovali všakovakí Sopranovci, ktorí sa starajú len o inkasovanie platieb za odvoz odpadu a rozrastanie smetísk. Za nás to povedal Braňo Moňok z Priateľov Zeme:

Udržiavanie status quo bude pre nás ešte veľmi, veľmi drahé. Potrebujeme zmenu a zatočiť so Sopranovcami.