#ach milujem ich | Explore Tumblr Posts and Blogs

berush01 · 10 months

Text

Sledoval som ho, skrytý za stenou Puebla. Stál na priestranstve pred Pueblom, a vysvetľoval čosi skupine malých chlapcov.. Moje oči hltaly každý kúsok jeho tela, jeho odhalený hrudník, jeho paže, krk, svaly na nohách, vypracované životom v prérii, jazdou na koni.. jeho vlasy, tak husté, čierne ako noc a dlhé až po pás.. predstavoval som si aké by to bolo, keby som ho mohol držať v náruči, láskať prsty jeho telo, pokrývať ho bozkami.. zaťal som prsty do dlaní, vo snahe nájsť stratenú rovnováhu, zhlboka som dýchal, a snažil sa upokojiť rozochvelú myseľ.. Milujem ho. Milujem Vinnetoua, náčelníka Apačov.

'Ich liebe dich, meine Vinnetou!!'

A viem, že mu to nikdy nepoviem. Nezniesol by som odmietnutie. Alebo opovrhnutie.. a nenávisť. Nič s toho už nechcem zažiť. Nechcem ho stratiť, už aj len ako priateľa a brata. Ak to znamená zatvrdiť svoje srdce, urobím to.. Len preto abych mu ostal na blízku.

Musel som preč. Vyskočil som do sedla Hatátitly, a nechal ho bežať kam len chcel..

Na kraji lesa, u malého potôčika asi hodinu od Puebla som nechal koňa, nech sa napije a napasie.. Sám som si sadol u vody, a dal priechod svojim citom.. mučivá spomienka naňho mi viedla ruku neomylne do rozkroku, kde môj penis dával jasne najavo, že potrebujem uvoľnenie.

Nevydržal som, moje prsty sa ovinuly kolem penisu, a začaly sa pohybovať. Najprv pomaly, pohyb dole, hore, a znova a znova..

V duchu som sa miloval s ním.. cítil som jeho ruky, ako skúmajú každý kúsok môjho tela, srdce mi bije ako zvon, ach bože.. jeho pery na mojich, cítil som zreteľne jeho dych, keď mi vtisol bozk na jazvu na hrudi, kde ma zasiahol jeho šíp.. a pak.. k mojej ruke na penisu sa pridala ešte jedna. Prudko som otvoril oči, len aby celé moje zorné pole vyplnil ON.

Vinnetou.

Jeho oči, doširoka rozšírené sledovali moju tvár, a jeho prsty prevzaly vládu nad mým telom. Sedel obkročmo na mne, jednu ruku stále v mojom rozkroku, a druhou ma hladil kam len dosiahol. Jeho pery zamkly tie moje v zúfalom polibku, ktorým mi ukázal, čo všetko sa odohráva v jeho nitru ..

A v tej chvíli som vedel, že je môj. Slzy sa mi rozbehly po lícach.. neskrýval som ich. Jeho pery slíbali tie nemé svedkyne môjho štastia, a pak sa jazykom vlámal do mých úst… Poslepu som vyslobodil jeho penis, prsty sa ovinuly kolem neho.. odpoveďou mi bol táhly, pridusený hrdelný vzdych, ktorý ma presvedčil, že je to skutočné, že sa mi to len nesníva.

Vinnetou... oh mein Vinnetou!! Ich liebte ihn, und im Gegenzug wurde ich geliebt.

Konečne som vedel, kam patrím. Kde som doma.

Vinnetou ist mein Zuhause, mein Leben, mein Universum. Mein Alles..

Bol som jeho, a on bol môj. Navždy.

#old shatterhand #winnetou #karl may

13 notes · View notes

emaablvk · 3 years

Text

milovanie

občas by som chcela aby sme neboli ľudia ako sme teraz. aby sme nemuseli vidieť, cítiť a nosiť naše nepotrebné schránky. veď ani tu dušu nedokážu ochrániť. a aj tak klamú na prvý pohľad. osoby, ktoré vyzerajú nadherne su väčšinou tie najprehnitejsie duše. občas by som chcela aby existovali iba naše duše samostatne. vtedy by nikto nemal žiadne poznámky, poznatky k niekomu inému. musis, chceš, môžeš a všetko znegované. vtedy by som sa s tvojou dušou milovala niekoľkokrát za deň ach, predsa ja by som sa rovno s tou tvojou zjednotila. vedeli by sme ako veľmi boli niečo toho druhého, kedy je šťastný, kedy klame, kedy je zmätený. a to bez otazky . cítili by sme to. a povedali, že je to v poriadku. Je v poriadku plakať, chcieť sa občas zabiť, cítiť sa ako omyl prírody a je v poriadku aj všetko okolo. Ale nie je v poriadku obviňovať sa. Budeme si plakať navzájom v objatí a utešovať sa vetou “Nevadi, nemôžeš za to rozumieš ?” až dovtedy kým sa obaja neupokojime. láska je čudná vec, pocit a ach tie nešikovnosti. naša láska je o to čudesnejsia keď nikdy neviem čo chcem, občas by som ti z celého srdca želala dievča, ktoré ťa lubi viac než seba, viac než hocičo, aby si ma nikdy nestretol. A na druhu stranu bože ako ta ľúbim. Tie tvoje modré oči, jazvu na nose a hlas. Ja neviem opísať odkiaľ ide ten pocit. Vždy som si želala niekoho kto keď ma stratí bude hľadať v inom mna. Ach sebecká hlúpa Ema. Ale to je láska. Keď ti druhého pripomína každá drobnosť. Tým, že nikdy nebudem plytká ako čajky (nechcem ich urážať) nebudem ani jednoznačná, schopná žiť život bez chaosu a prepadáku. Bože milujem môj život aj keď je občas v srackach . Ďakujem ti za všetko. Mame iný druh lásky, kamarátstva, chápania, opory a podpory. Osobný. Naše jedinečné milovanie

2 notes · View notes

mikheael · 7 years

Text

Moja prvá operácia

Hlavná výhoda prihodenia sa zaujímavej veci u človeka, ktorý vie aspoň trochu písať bezpochyby tkvie v tom, že tento človek dokáže pomerne vtipným spôsobom danú situáciu zachytiť a priniesť širšiemu publiku. A prečo by to človek vôbec robil? Dôvodov (rovnako ako mojich žlčníkových kameňov) môže byť plné kindervajíčko. Začínajúc od pochválenia sa úspešným prežitím novinkou operačného charakteru, pokračujúc cez davy povzbudivých správ o tom, akých hrdinských úrovní daný človek dosahuje, a končiac pri neskonalej ľútosti o tom, ako sa zlé veci dejú dobrým ľuďom. Ale pekne poporiadku.

Kto ma pozná aspoň mierne, vie o mne poväčšine len pár vecí. Milujem ju-es-ej, viem písať, správam sa ako osemdesiatnik v tele tridsiatnika a mám fóbiu z lekárov, sestričiek, nemocníc. Ako teda príde relatívne sčítaný človek k nápadu dať si vybrať niečo zo svojho vnútra?

Všetko to začalo pred pol rokom prvým žlčníkovým záchvatom. Ten bol príjemný asi ako počúvanie politických debát v princípe na akejkoľvek rodinnej oslave a kulminoval návštevou pohotovosti. Nasledovala návšteva ultrazvuku, kde som sa naučil zopár nových vecí. V prvom rade ultrazvuk boľavého žlčníka dosahuje hladiny zábavy porovnateľné len s pozeraním originálneho slovenského stand-upu. Ďalej už dnes viem, že ísť na ultrazvuk bez uteráka je ohromná hlúposť. Nemáte sa totiž čím utrieť a skončíte mokrejší ako plavky plavčíčky na pláži pri Vojenskej Zotavovni v Zemplínskej Šírave. No a v neposlednom rade pochopíte, že dva kamene nájdené ultrazvukom (mnou poeticky pomenované Anton a Kamil) môžu pokojne v konečnom dôsledku byť iba vrcholkom pod ľadovcom sa skrývajúcej podprsenky.

Moje prvotné očakávania od operácie boli nasledovné: prežijem predoperačné vyšetrenia. Odpadnem raz pri odbere krvi. EKG mi problém nerobí, tam hádam neodpadnem. Odídem do nemocnice. Odpadnem znova pri zavádzaní tej onej, čo sa dáva do ruky. Uspia ma. Zobudím sa. Pustia ma domov. Ach, ako ďaleko to bolo od skutočnosti.

Do nemocnice ma po predchádzajúcej dohode prijali v stredu. Zobrali mi hneď krv (neodpadol som) urobili hala-bala EKG, ktoré z dôvodu mojej chlpatej brucho-hrude a preto odliepajúcich sa prísaviek malo rovnakú výpovednú hodnotu ako telefonické prieskumy o bambusových ponožkách. Predanesteziologické vyšetrenie zbehlo rovnako ako voda. Poobede mi pre istotu brali krv druhýkrát (neodpadol som), pretože niekto zabudol niečo zaškrtnúť. Ale bolo dobre. Televízny prijímač na izbe mi pomohol vysporiadať sa s nemožnosťou jesť a piť.

Deň operácie nastal nebadane. Ani neviem, aké bolo vonku počasie. Totiž život na oddelení 15A beží tak trochu inak ako vo vonkajšom okolitom svete. V okamihu mi nariadili vyzliecť sa, dať si sexy biele sťahovacie pančuchy a už ma milá sestrička tlačila do jamy lekárovej. Nervozita by sa dala krájať viac ako keď pani M. (rozumej manželke) naposledy meškala menštruácia (#tretiedieťanie). O to bizarnejšie vyznieva môj rozhovor s inou nádejnou sestričkou/doktorkou na predoperačnej izbe.

„Ale veď vy nemáte zavedenú kanylu!“ „Vážne?“ odpovedám nechápavo, pritom pri letmom pohľade na moju ruku je jasné, že tam fakt okrem chlpov nič nie je. „No dajte sem. Bez nej vás nemajú ako uspať.“ Slečna berie čosi do rúk. Obraciam svoj pohľad inam. V ruke cítim ostrú bodavú bolesť. Ako keď vám niekto ihlicou na štrikovanie zoškrabáva zubný kameň v medzerách ústnych stoličiek. „Tak skúsime znova.“ Opäť rovnaká bolesť. Slečna robí, čo môže, ale nejako jej to nejde. Po chvíľke nástroje odloží. Vzduchom cítim, že má slzy na krajíčku. „Vy ste si kde nechali žily?“ pokúša sa odľahčiť situáciu a pichne ma po tretíkrát. „Tak jedine doma.“ „Takéto ruky som ešte nevidela.“ „Ďakujem,“ poviem, lebo naozaj neviem, ako reagovať.

Odteraz už viem, že do štvorice všetko dobré. Operácia za mnou (neodpadol som). Budím sa na strašnú bolesť. Nostalgicky spomínam na časy, keď som pani M. rozprával o všetkom, čoho sa pri operácii bojím. Úplne logicky bol číslom dva na zozname strach z hadičiek vychádzajúcich zo spolubývajúcich na izbe. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som po pohľade na moje (po prvýkrát, a hlavne nútene) vyholené brucho a hruď, zbadal jednu hadičku vychádzajúcu z môjho vlastného vnútra (skoro som opakovane odpadol).

Nemyslieť na plastové veci vychádzajúceho z brucha mi pomáhal najmä spolubývajúci. Operácia a pobyt na nadštandardnej izbe dokážu totiž bez problémov skamarátiť aj dvoch úplne odlišných ľudí. Za tie dva dni ma toho tento milý policajt z Trebišova naučil celkom dosť. Napríklad ako od nočnej sestry popýtať ten správny liek proti bolesti a na spanie v jednom (a čo, že to bol opiát). Potom, že dať si dve hodiny po prebratí sa z anestézy silnú kávu a ísť zafajčiť nie je nič neobvyklé. No a v neposlednom rade bol bezodnou studnicou krvavých historiek, ktoré mi pod váhou okolností minulých hodín už vôbec nepripadali nechutné (neodpadol som).

Ale späť k veci. Celú noc pred prepustením mi chodili po rozume len dve myšlienky. Ako budem bez žlčníka tráviť tuky a ako mi dokážu tú hadičku lomeno drenáž vybrať von. Opýtať sa kohokoľvek erudovaného mi nebolo po vôli. So slepou neznalosťou toho, do čoho vlastne idem, som to dotiahol až sem, tak prečo pokúšať osud. Veď čo ak to bude bolieť a ja nebudem celú noc spať? Ale vážne. Jedine, že by tým skalpelom prešli nejako dovnútra a odrezali tie úchytové nitky? Veď uvidím ráno.

A že som vskutku uvidel. Sprvoti všetkých svätých (Michaela Jacksona, Leslieho Nielsena, ba aj Ayrtona Sennu), potom bolesť pomaly povolila a mne ostala v tele diera. Pol centimetrová diera. A čo, že sa mi zrastie sama. Čo ak mi do nej naprší? Ako potom zo mňa dostanú to vodu von? Budem ako Tom v tej časti, keď mu Jerry prepichol brucho vidlami a keď sa potom napil, voda z neho len tak striekala? Keď som ale tieto svoje obavy konfrontoval s pani M., len sa mi začala smiať. Niet nad trochu tvrdej lásky.

Chvalabohu ma na tretí deň pustili domov. Teraz už mám len stehy, ktoré bude potrebné vybrať. Brat vraveli, že jemu keď vyberali stehy, tak skoro odpadol. Sága sa preto ešte nekončí. Zajtra si ich idem nechať dať vybrať, tak držte palce, aby som neodpadol. Absolvoval som to až sem, tak teraz si predsa hanbu neurobím. Ozaj. Neviete, ako veľmi bolí vyberanie stehov z pupka? Alebo mi to radšej ani nehovorte.

0 notes

berush01 · 10 months

Text

Stál som doslova ako kôl, a sledoval ako sa Šarlí zhovára s Bielym Jeleňom.. zľahka sa opieral o stenu Puebla, Biely Jeleň stál celkom pri ňom, usmieval sa a jednou rukou sa opieral o stenu.

O čom spolu hovoria? Čo ich môže tak zaujať, že nevnímajú okolie? Toto bolo už potretie, čo som ich takto uvidel.

Márne som pátral v pamäti, či som niečo nezabudol, neopomenul?

Pak Šárlí otočil hlavu, a uvidel ma. V tu chvíľu sa odtrhol od Puebla, a rýchlym tempom sa vzdialil preč. Jeleň urobil to samé. Akurát na druhú stranu.

Čo sa tu pre Manitoua deje? Musím na to prísť! Čo ak.. nie, to nieje možné.. to by mi neurobil. Nie priam pred mýma očima!! Bol som tak.. zmätený..? naštvaný..? neistý.. viem, sme spolu už viac ako jedenásť mesiacov, ale stále som od neho neslyšel tie dve slová.. Je možné, že by ho to omrzelo?

Musím to zistiť, stôj čo stôj!!

Ale aj keď som sa snažil, na nič som nepřišel. Nenápadne som sa snažil každý večer Šárlího rozpovedať, no nemal som úspech.. Vždy ma so smiechom zahriakol, že mám zbytočné obavy, a pomiloval ma…

Shatterhand

Všimol som si, že Vinnetou má podozrenie. Snažil sa čo len mohol, ale nedozvedel sa nič. Zbývalo len štrnásť dní do prvého výročia nášho vzťahu, a ja som preňho chystal niečo, čo som chcel urobiť už veľmi, veľmi dlho.

A preto som potreboval pomoc od Bieleho Jeleňa, šamana kmeňa..

Nebol prekvapený, keď som za ním prišiel,s myšlienkou oslavy, a presnou predstavou jej priebehu. Len som potreboval uistenie, že zákon Apačov to umožní.. a umožnil..

Všetko bolo naplánované, všetci o tom vedeli, no Vinnetou sa každým dňom zdal viac a viac zmätený, naštvaný a neistý.. Ani milovanie nepomohlo…

Bolo na ňom vidno, ako sa vnútri trápi, že tomu nemôže prísť na kobylku, ale nepovedal nič. A ja som to nechal..

Vinnetou

Kypel vo mne strach.. pristihol som sa, ako pri pohľade na Šárlího a Jeleňa žiarlim!! Nezniesol som pohľad na to, ako spolu stoja, stranou od všetkých, niečo si hovoria, a smejú sa!!!

Tak toto nie!! Je môj!! A ja sa tak snadno nevzdám!! Nevydržal som, a vo chvíli som bol u nich.

Jeleň vypadal, ako by som ho pristihol pri niečom nemravnom, rýchlym pohybom hlavy sa rozlúčil a zmizol.

Otočil som sa na Šárlího, s dotazom v očiach.

No v jeho pohľadu bola len iskra smiechu a tajomstvá…

"Šárlí.." vyšlo mi z hrdla zlomeným hlasom..

"Vinnetou.." napodobil ma..

"Šárlí.. prosím, môžem sa niečo spýtať?"

"Samozrejme, Vinnetou!"

"Jeleň…ty…o..on…" hlas sa mi zadrhol..

Chvíľu na mňa pozeral, a v jeho očiach som čítal ako v knihe..

Láska, strach, bolesť..

A pak ma chytil za ruku a prehovoril:

"Vinnetou, u Manitoua, vážne si myslíš že.. nie, preboha!!" zhrozil sa. Pak sa narovnal, zhlboka sa nadýchol, a pozrel mi do očí.

"Ach, Vinnetou, netušil som čo tým spôsobím! Nemal som v úmysle ťa takto desiť.. ja som len…vieš.. ty.. ja…" zúfalo na mňa pozrel..

" Malo to byť prekvapenie. Ale vidím že to nebol dobrý nápad.."

"Šárlí? Čo si chcel urobiť??" Jeho oči ma hypnotizovali.

"Vinnetou, milujem ťa! Nechcel som ti to povedať takto.. Chcel som to predo všetkými, a požiadať šamana, aby.."

Nenechal som ho dokončiť vetu, a vrhol som sa naňho…

Za štrnásť dní na oslave som ja, ruku v ruke s Šárlím predstúpil pred šamana a on nám zviazal ruky..

Od tejto chvíle bol môj.

Len môj!! Bol som ten najšťastnejší človek na svete. Šárlí.. môj Šárlí!

#old shatterhand #winnetou #karl may

6 notes · View notes

berush01 · 10 months

Text

Vedel som že sa díva. Hltá ma pohľadom.. Pokoľkej už? Aj ja som ho pozoroval, keď som si bol istý že ma nevidí. Jeho svaly, rýsujúce sa pod košeľou, jeho štíhle svalnaté nohy v legínach, jeho tvár.. Ach, tie nádherné oči v ktorých som sa utopil už keď som ho videl poprvý raz.. Túžil som aby ma jeho ruky objaly a už nepustili… Šárlí.. tak moc ťa milujem, túžim po tebe! V noci, keď už nemôžem vydržať, uspokojujem sám seba, na perách len jedno meno… Šárlí!

Strelil som pohľadom na miesto kde Šárlí stál, ale videl som len jeho záda, a rýchly odchod. Pak som začul koňa.. nasledoval som stopy. Našiel som ho na kraji lesa, u malého potôčika.. sedel u stromu, oči pevne zavreté, a uspokojoval sám seba.. videl som tú úpornú snahu nekričať, a cez pery sa mu dostalo jediné slovo.. Vinnetou.. teraz už som vedel, že je môj. Tiše som sa priblížil a sadol si na jeho stehná. Ruka sa mi triasla, keď som ju poprvý raz položil na jeho obnaženú hruď, a vtisol bozk na jazvu na pleci.. priložil som svoju ruku k jeho, a dotyk mojich prstov na jeho erekcii ho donutil otvoriť oči. Opäť som sa v nich utopil.. Sklonil som sa, a poprvé ho pobozkal. Ach, Manitou! Jeho pery, vláčne, mäkké, pozývajúce ma ďalej .. slzy sa mu rozbehly po lícach. Slíbal som ich, a so zúfalou túžbou som sa vlámal jazykom medzi jeho pery.. vyslobodil aj môj úd, zovrel ho v prstoch. Táhly, pridusený hrdelný vzdych z môjho hrdla nás presvedčil oboch, že to je skutočnosť, že sa nám nesníva.. som JEHO, a on je MÔJ. NAVŽDY.

#old shatterhand #winnetou #karl may

3 notes · View notes