30.5.24

Dúfam, že toto obdobie môjho života bude raz len zlou spomienkou. Že bude mojím "vojnovým príbehom", kúskom minulosti, na ktorú sa obzriem s nostalgiou, no vďačná, že to už nikdy nemusím znova prežiť - rozhodnutá, že tam sa už nikdy nechcem vrátiť. Viem, že som ešte mladá, tak veľmi mladá, neskúsená a stratená, že cítiť sa takto, ako sa teraz cítim, je úplne v poriadku, pretože konám iba tak, ako najlepšie viem. Hlboko v mojom vnútri prežíva nádej, že dokážem nájsť cestu z tejto temnoty a pohnúť sa k lepším zajtrajškom. Pretože, kurva, ak ja nemám nádej, tak potom ju nemá naozaj nikto. Iba som zablúdila, stratila sa cestou k svetlu, a skôr či neskôr ten správny smer určite nájdem - budem to skúšať donekonečna, až kým sa mi to nepodarí. No pravdou je, že už teraz sa cítim tak vyčerpaná, tak ukonaná týmto nekončeným blúdením a hľadaním, a tieto svetlé chvíľky nádeje sú tak prchavé... Iróniou je, že aj teraz, keď to píšem, som na šrot, vypila som fľašu vína, sama, ktorú som si kúpila už o siedmej večer cestou z práce. Pretože taká je realita mojej existencie - nedokážem byť triezva, byť sama so sebou, neustále utekám do teplého zovretia fľašky alebo nejakého prášku, len aby som sa aspoň na pár hodín cítila, že som v poriadku. Aj keď viem, že to dokážem robiť lepšie - kurva, veď som to zažila. Aj keď to bolo prchavé, krátkodobé, no dokážem byť triezva. Za posledného polroka som okúsila aspoň pár týždňov triezvosti, a bolo to fajn, bolo to omnoho lepšie než toto. Len dúfam, že sa dokážem k tomu znova vrátiť, a zotrvať v tom, pretože aj keď sa niekedy cítim strašne, bez podporných látok som vydaná napospas svojim zničujúcim pocitom, smerujem k tomu svetlu na konci tunela, zatiaľ čo pod vplyvom sa od neho iba odvraciam, kráčam presne opačným smerom, kde ma nečaká nič, len tmavšia a chladnejšia temnota.

Keď som triezva, všetko to na mňa doľahne - môj smútok, moja osamelosť, túžba po rodine, od ktorej ma delia stovky kilometrov, po kamarátoch, ktorých som už dávno mala nechať za sebou, po živote, ktorý by som mala žiť. Vo svojej duši nosím túto stratu všade so sebou a jej ťarcha ma vyčerpáva, je ako olovená guľa na mojej nohe. Cítim jej prítomnosť na každom kroku, no kratom a alkohol mi dodávajú silu na to, aby som ju mohla niesť. Samozrejme, že táto sila neskôr zvráteným spôsobom len pridáva hmotnosť tomuto bremenu, no o tom už snáď písať nemusím, spomenula som to už hádam tisíckrát.

Viem, že zatláčať vo svojom vnútri pocity, ktoré nechcem cítiť, nie je cesta, že to moju situáciu len zhoršuje - pocity treba precítiť, vyniesť ich na povrch, aby mnou mohli prejsť a pretvoriť sa na niečo iné, konštruktívne. V teórii toto všetko viem, no v praxi to aj tak akosi nedokážem uplatniť. Pretože keď nechám priestor svojim pocitom, mám strach, že sa v nich utopím. Sú tak intenzívne a všepohlcujúce, nedokážem ich spracovať. A zároveň sa cítim zahanbená - pretože to nie je až tak strašné, až tak ťažké, aby som s tým nedokázala žiť. V podstate sa nič zlé nestalo, len bežné ťažkosti a straty, s ktorými žije väčšina ľudí - odlúčenie od aj tak už od začiatku dysfunkčnej rodiny, strata priateľstiev, pocit menejcennosti, osamelosť. Nie je to nič, s čím nebojoval hádam každý druhý človek na tomto svete. No napriek tomu ja akoby som s tým nedokázala žiť - som naplnená toľkým žiaľom za všetkými týmito vecami, za všetkými tými ľuďmi, do ktorých som počas svojho života vložila kúsok seba, a ktorý v nich doteraz žije, bez ohľadu na to, akokoľvek bezvýznamný a maličký. Možno preto sa cítim teraz taká roztrieštená, pretože som mala tak málo, bola som tak maličkým, bezvýznamným človekom, a teraz sú všetky jeho časti preč, žijú v iných ľuďoch. Keď sa potom s týmito ľuďmi stretnem, teším sa na to, že znova sa na chvíľu spojím so stratenými kúskami mojej duše, no odchádzam ešte viac doráňaná, moje rany sú znova otvorené a vydané napospas prírodným elementom.

Šeď

Prežívam zahalená v závoji sivej hmly. Som zmorená, vyčerpaná, moje končatiny sú ťažké akoby boli vyrobené z olova a nie z mäsa a krvi. Nie som na úplnom dne beznádeje, to nie. Viem, že stále by to mohlo byť horšie, stále by som mohla ísť ešte hlbšie. Ešte stále mám mnoho vecí, za ktoré by som sa mala cítiť vďačná, z ktorých by som mala mať radosť. Môj život nie je ako nočná mora, hororový film, skôr ako zdĺhavý čiernobiely dokument o studenej vojne. Je skľučujúci, únavný a nudný, len čakáš, kedy sa to už konečne skončí a začne sa nejaký iný program, no ten skurvený dokument nie a nie skončiť, za každým nasleduje stále ďalší a ďalší diel, ktorý však neprináša žiadne nové poznatky, furt je to o tom istom.

Každý deň iba prežívam, len znudene čakám na jeho koniec, akoby mal ten ďalší priniesť niečo iné. Samozrejme, že samé od seba sa nič nezmení, ráno sa neobjaví iné ja, než to, ktoré sa večer predtým ukladalo spať. Na zmenu je potrebné sústavné, každodenné úsilie, krok po kroku boriť staré, rozpadávajúce sa múry, vynášať prachom zapadnutý bordel na skládku a na jeho mieste vybudovať niečo nové, krásne, čo bude slúžiť mne aj iným. Pretože bývať v tejto polorozpadnutej búde ma ubíja. A aj keď sa mi raz za čas podarí vyniesť von pár malých vriec smetí, akoby to oproti tomu množstvu nahromadeného bordelu vôbec nič neznamenalo. Rozdiel nie je ani trochu badateľný. A ja som tak vyčerpaná. Pri pohľade na to, v akom katastrofálnom stave sa nachádza moje obydlie, ma premkne hrôza, neviem, kde mám začať, som na to úplne sama a cítim sa, že je to nad moje sily.

Viem, že nie je, nie som o nič menej schopná ako všetci tí ľudia, ktorí sa vyhrabali z omnoho horších sračiek, než ja. No mnohí z nich to nedokázali sami - ich nástrojom na uzdravenie bola práve podpora komunity, doktorov, terapeutov či dvanásťkrokového programu. S pomocou sa toto bremeno nesie omnoho ľahšie. Je jednoduchšie vydať sa správnym smerom, keď mi dá niekto do ruky mapu. Takto len tápam, slepá, odkázaná sama na seba a svoj značne pokrivený úsudok, ktorý ma v prvom rade do týchto sračiek dostal. Nie je sa teda čomu čudovať, že sa z nich nedokážem vyhrabať na dlhšie ako pár dní či týždňov.

Niekedy si želám, aby som dokázala spadnúť na úplné dno. Aby sa zo mňa stala úplná troska, ležiaca v rozvalinách svojho života s inzulínkou v ruke. Pretože vtedy by som bola konečne schopná požiadať o pomoc, ísť na liečenie, robiť program a pridať sa k uzdravujúcim sa závislým, ktorí sa zriekli všetkých myseľ-pantajúcich látok. Pretože tí majú v ruke mapu, majú nástroje, komunitu a podporu síl vyšších než sú oni sami. Nevravím, že majú návod na život. Trápenie je nevyhnutnou súčasťou osudu každej ľudskej bytosti, nikto pred ním neujde. No s podporou všetkých vyššie zmienených prvkov sa nesie omnoho ľahšie.

Ja sa teraz nachádzam na pomedzí dvoch svetov - príliš utrápená, unavená, príliš závislá na "normálneho" človeka, no stále dostatočne funkčná v spoločnosti na to, aby som sa udržala ako-tak nad vodou. Navonok pôsobím viac-menej usporiadane - mám prácu, bývanie, úspory, charizmu, veľa sa smejem. Som pracovitá, mám sny a v hlave nemám nasraté. No vo vnútri sa topím vo svojej vlastnej temnote, v hlave mám neúnavne krúžiaci roj včiel, ktorý mi nedá vydýchnuť, skrúca môj žalúdok v strachu z budúcnosti a v neustálych výčitkách svedomia. Mám pocit, že robím celý život nesprávne, že zlyhávam, drahocenný čas mi preteká pomedzi prsty, zatiaľ čo ja sa motám stále v tom istom začarovanom kruhu a postupne sa prepadávam stále nižšie a nižšie po nadol klesajúcej špirále.

Už som tak unavená zo smútku. Som ho plná, pretekám ako preliaty pohár a smútok sa zo mňa vylieva do okolia, kde napáda všetko, čo je mi drahé, a celá krajina je ním zaplavená - lúky, kde mali rásť pestrofarebné kvety, sa zmenili na zapáchajúce močariská. A tak sa môj smútok ešte prehlbuje, pretože toto nie je miesto, ktoré by podporovalo uzdravovanie mojej duše, práve naopak - iba viac zhoršuje jej chorobu.

Môj smútok je ako klietka, v ktorej som uväznená. Oddeľuje ma od vonkajšieho sveta, spôsobuje moju izoláciu od ostatných ľudí, ktorí sa na mňa cez kovové mreže môžu iba pozerať, no nemôžu sa ma dotknúť. Chcela by som sa z nej oslobodiť, vystúpiť do sveta tam vonku a pridať sa medzi ostatných. Táto osamelosť ma zabíja, je studená ako podzemná väzenská cela, ako hladomorňa, kde je človek odsúdený na pomalý a mučivý zánik.

Žiť

Aké by to bolo krásne, len tak žiť život. Keby som nachvíľu dokázala niekam odložiť svoju hlavu, myseľ, ktorá ma neustále týra svojimi neutíchajúcimi trýznivými myšlienkovými pochodmi, ktoré ma držia vo svojom väzení, neschopnú sa z nich vymaniť. Niekedy sa cítim, akoby naozaj so mnou nebolo niečo v poriadku. Život je tak vyčerpávajúci pre človeka, ktorý musí existovať v mojej hlave. Už len ísť na nákup je náročné. Toľko rozhodovania, mučivého premýšľania nad tou správnou voľbou.

Samozrejme, že stresujúca výprava do potravín sama o sebe nie je nejak výrazne smerodajná tomu, akým spôsobom sa bude uberať daný deň. No keď sa viac takýchto, zdanlivo bezvýznamných, situácií nakopí, a ten myšlienkový vír ma prenasleduje celý deň - v tom, čo budem dnes jesť, aby som dodržala svoj kalorický limit a úplne sa neodtrhla z reťaze, - v tom, čo si oblečiem a ako sa namaľujem, aby som vyzerala čo najlepšie, pretože vyzerať dobre je mojím jediným zdrojom sebahodnoty, - v tom, čo som povedala, čo si o mne druhí ľudia myslia, a či ten zvláštny pohľad, ktorý na mňa ten človek vrhol, znamená opovrhnutie alebo je to len moja projekcia, - v tom, čo budem robiť vo chvíľach voľna, aby som bola čo najefektívnejšia, najproduktívnejšia a čo spôsobí, že sa budem čo najmenej nenávidieť, - v tom, čo by som si mohla šľahnúť, aby som sa cítila lepšie, tak na jeho konci sa cítim úplne porazená.

Je to tak vyčerpávajúce - žiť sama so sebou. A preto sa neraz pristihnem pritom, ako už o štvrtej poobede snívam o tom, ako prídem večer domov a nalejem si. Bože, niekedy mám takéto myšlienky už hneď ráno po zobudení, keď si uvedomím, že mám zvládnuť celý deň triezva. Niekedy mám pocit, že to očakávanie ďalšej dávky - čohokoľvek - je jediná vec, ktorá ma drží nad vodou. To tešenie sa, že príde úľava - akokoľvek chvíľková - všetko uľahčuje.

Viem, že taká je podstata závislosti - oklame ťa, presvedčí, že je tvojím priateľom, odpoveďou na duševnú bolesť, barličkou pre zraneného človeka, ktorému umožňuje fungovať vo svete. Ale každá lož, akokoľvek príťažlivá, má krátke nohy. Skôr či neskôr bude odhalená. Nezáleží na tom, ako veľmi si želáme, aby bola pravdou. Čím skôr ju odhalím, tým viac utrpenia si ušetrím. Viem, že nechať sa ukolísať klamstvami nie je spôsob, akým je hodné žiť život. Ten sa má žiť v absolútnej celistvosti, so všetkými jeho stránkami - hrôzostrašnými až po tie extatické. Prežiť ich všetky naplno, pretože skôr či neskôr sa to aj tak všetko skončí, a potom nebude nič, len tma. No ako ho prežívam ja? Neúplne, otupená, zahalená závojom hmly. Som ako pacient v čiastočnej anestéze - "zablokuje bolesť, ale nestratíte vedomie". No keď znecitliviem na bolesť, znecitliviem aj na všetky ostatné emócie ako napríklad radosť, lásku, dojatie, súcit, smútok. Vnímam svet zvonka, nie som jeho súčasťou, pretože žijem vo svojej hlave. To chvíľkové teplé zovretie vyprchá veľmi rýchlo a zostane po ňom len hmla, no aj tak sa k nemu vraciam zas a znova, zúfalo sa snažiac čo najviac skrátiť interval medzi dvoma dávkami, a to aj na úkor svojej fyzickej a psychickej pohody a pracovného výkonu. No prirodzená nátura mojej drogy mi nedovolí brať tento návyk až tak vážne, ako by som mala. Často netreba veľa presviedčania či psychických múk k tomu, aby som sa k nej po pár dňoch/týždňoch abstinencie opäť vrátila. Viem, že to ma na jednej strane zachraňuje - ak by som rok a pol intenzívne brala heroín, pervitín alebo iné látky podobného kalibru, dnes by som bola už niekde úplne inde, v omnoho väčších sračkách, ktoré by boli úplne očividné celému môjmu okoliu aj rodine. Za to som vďačná, a neviem, či je úplne správne sa s takýmito závislými porovnávať - ani sa o to nesnažím, viem, že si prešli omnoho horším peklom ako ja, spadli na omnoho hlbšie a hrôzostrašnejšie dno. No na druhej strane sa bojím, že takýmto spôsobom svoj problém len zľahčujem, umožňujem mu naďalej prežívať napriek tomu, koľko zla už napáchal, pretože som na tom aj napriek svojej závislosti stále veľmi dobre - podľa štandardov spoločnosti.

Niekedy si myslím, že moja prirodzená povaha by mi nikdy, v tomto štádiu svojho života, nedovolila zájsť ďalej. Svojím spôsobom bol kratom pre mňa dokonalou drogou - dostatočne nenápadný, užitočný a ľahko dostupný. Stimulanty nemám rada, pretože mi z nich búcha srdce, som v kŕči a nemôžem spať. Z alkoholu som príliš emocionálna, unavená a zmätená. Unavená som aj z trávy, ktorá okrem toho aj podporuje lenivosť, a čo je na tom najhoršie, apetít. Benzá - to sa ani nebavme, potrebujem byť produktívna a nie spať. Opioidy som ešte nikdy neskúšala, ale predpokladám, že okrem iného sú aj dosť sedatívne a to ma moc neláka. Ale kratom? Je stimulujúci a motivujúci (no napriek tomu dovoľuje v rozumnom čase spánok) a zároveň zohrieva a prináša radosť. Nie je cítiť a ani veľmi vidieť (okrem akné, vypadaných vlasov, nafúknutého brucha a podráždenosti), šéf má radosť, pretože beháš po rajóne ako motorová myš a si usmievavá k zákazníkom, tvoj životný priestor vyzerá usporiadane a upratane (okrem toho jedného stola neustále zasratého od zeleného prášku, zelených pohárov a lyžičiek, váhy a sáčkov). Ani tvoj bankový účet veľmi neplače - rozhodne nie tak, ako keby si každý mesiac prefetovala tisíce. Ale plače tvoja duša. Nechce žiť život v bdelej kóme, pre toto nebola stvorená. Preto cíti všetko tak intenzívne, pretože prišla na tento svet presne za týmto účelom - aby život precítila, úplne, po celej šírke emočného spektra. Drogy, ktoré tlmia jej prežívanie ju väznia, v ich dusivom zovretí pomaly umiera. A nikto naozaj nevie, koľko má ešte času. Žiadny ďalší deň života nie je zaručený.

Ako by som sa pozerala na svoj život, ak by som v blízkej budúcnosti mala umrieť? Nemala by som nič len ľútosť, že som tak drahocenný čas premárnila už aj tak vlastne mŕtva. Nežila som život, len som sa ním predierala, zúfalo sa držiac tých ničivých únikových stratégií, ktoré mi prinášali aspoň chvíľkový pocit úľavy. Snažila som sa život nežiť, aj keď to je nemožné a tak zúfalo beznádejné. A v okamihu smrti som sa snažila, prosila som, aby som mohla ten čas vrátiť späť, všetko to prežiť, aj to zničujúce, lebo keď život bolí, bolí tak krásne, horkosladko, ako tá pesnička, ktorá ťa vracia späť do nádherných momentov, ktoré skončili a už nikdy ich nezažiješ znovu.

Odvaha

Keby som len bola silnejším človekom, dokázala by som prekonať toto svoje obdobie a pohnúť sa k lepším zajtrajškom. Ale mám pocit, že moja hlava je naprogramovaná zlým spôsobom, niečo nie je v poriadku s mojím mozgom, že sa tak strašne upína na krátkodobú úľavu a uprednostňuje ju pred všetkým ostatným. Viem, že to je podstata závislosti, prekliatie, ktoré určitá časť ľudskej spoločnosti nosí vo svojom genotype, a ktorá sa, podporovaná chorým prostredím počas vývinu človeka prejaví v plnej sile. Je to naozaj choroba, ktorá si podmaní myseľ, telo a nakoniec aj celý život človeka, ako rakovina, ktorá sa pomaličky, často ani nepovšimnuto, rozlieza po celom tele a je zaznamenaná až v kritickom štádiu, kedy ohrozuje samotnú jeho existenciu.

Nechcem zas písať o závislosti. Bože, stratila som kvôli nej už toľko času, toľko energie, ktorá mohla byť venovaná niečomu inému, niečomu konštruktívnemu, životodarnému, namiesto toho, aby som ju neustále investovala do tejto čiernej diery, odkiaľ ju nikdy nedostanem späť, len tým prehlbujem a zintenzívňujem svoje trápenie. Chcem sa pohnúť ďalej, naozaj chcem, no neustále sa točím v začarovanom kruhu, z ktorého nedokážem uniknúť.

Chcela by som mať dostatok sily, aby som dokázala preklenúť ťažké obdobia, bez toho, aby som sa vracala späť k teplému zovretiu svojho mučiteľa, ktoré mi poskytuje krátkodobý únik. Viem, že ten trik spočíva vo vytrvaní. Musím vytrvať, vydržať tú bolesť, pretože okolnosti sa vždy najprv zhoršia predtým, než príde uzdravenie. Ale akosi nachádzam samú seba vždy na tom dne, na ktorom nedokážem vydržať, v tom zúfalstve, vyčerpaní a bolesti, ktorú nedokážem zniesť, a preto sa vždy vraciam o kilometre späť, ku koreňom svojho problému, kde sa snažím nájsť úľavu, aj keď je mi jasné, že moje smerovanie je úplne nesprávne.

Prekvapivo, možno moja závislosť nie je mojím naozajstným problémom, je len jeho symptómom - spôsobom, akým sa prejavuje vo vonkajšom svete, no vo svojej skutočnej podstate spočíva v niečom úplne inom. Možno spočíva v mojej neschopnosti byť sama so sebou, prijať utrpenie ako nevyhnutnú súčasť života, existovať s ťaživými pocitmi, žiť život taký, aký je. Pretože pravdou je, že ho nedokážem - nechcem žiť v jeho skutočnej, neprikrášlenej podstate. Príliš ma bolí, vyčerpáva. Ale sama pred sebou si to často nechcem priznať, pretože si uvedomujem, ako pateticky to znie. Pretože viem, že sú ľudia, ktorí si prešli omnoho horšími vecami, než ja, a stále žijú, bojujú a nepotrebujú nejaké externé látky na to, aby mohli zvládnuť bežný pracovný deň a neprepadať sa pritom do temnoty. No ja si to neustále sama pred sebou ospravedlňujem, aj keď viem, že nič naozaj nedokáže zaplniť tú čiernu dieru v mojom vnútri, je to len rozptýlenie, dočasný útek, ktorý viac nefunguje ako funguje. Ale aspoň mi dá energiu na to utekať sama pred sebou, moja temnota ma nedoženie, keď mám toľko energie, dokážem pred ňou utiecť na najkrajnejší kút sveta a tam sa aspoň nachvíľu ukryť. Ale keď som triezva, som vyčerpaná a vtedy ma doženie.

Chcela by som prestať pred ňou utekať. Pretože všetky moje doterajšie pokusy o únik boli neúspešné. Nedokážem sa nikam schovať, zabehnúť dostatočne ďaleko, schovať sa na dosť ukryté miesto, kde by ma nenašla. Vždy ma nájde a snažiť sa oddialiť náš moment stretnutia je zúfalo zbytočné a zákonite vždy neúspešné. No aj tak to skúšam zas a znova, a aj napriek vedomosti, že tomu nevyhnutnému pádu na dno nedokážem zabrániť, upokojuje ma myšlienka, že ho môžem oddialiť aspoň o pár dní - možno týždeň?

Zmena

Bože, pomôž mi sa zmeniť. Pomôž mi zanechať to staré, dysfunkčné, sebadeštruktívne správanie za sebou a pohnúť sa k lepším zajtrajškom. Každý deň je boj; boj, ktorý zvádzam sama so sebou - ako môžu v jednom tele žiť dve osoby, ktoré sú v neustálom konflikte? Jedna chce žiť usporiadaný život, robiť správne rozhodnutia a mať zo seba dobrý pocit. Tá druhá naháňa potešenie, úľavu a komfort a je ochotná kvôli tomu priniesť veľké obete. Núti ma veriť jej klamstvám, že keď neposlúchnem jej žiadosť, budem veľmi trpieť. Ale opak je pravdou, pretože vždy, keď jej podľahnem, trpím ešte viac. Namotáva ma na sladké prísľuby, ktoré vždy vyplní iba čiastočne. Je ľahké stáť sa závislým na niečom, čo zaberá len takmer.

Cítim sa, že v mojom vnútri je obrovská, zývajúca čierna diera, ktorú zúfalo potrebujem niečím zaplniť, pretože nedokážem žiť s jej prítomnosťou, ktorá ma každý deň pohlcuje do seba. Preto do nej hádžem čokoľvek, v čo dúfam, že ju môže aspoň na chvíľu zaplniť. A klamala by som, keby som tvrdila, že to nefunguje. Nefunguje to dokonale a natrvalo, ale som ochotná obetovať veľa len pre chvíľu úľavy a zabudnutia. A preto každý deň zrádzam a klamem samu seba, že dnes je to naposledy, že zajtra už budem dostatočne silná na to, aby som urobila to, čo je treba urobiť, to, čo dnes nedokážem. Samozrejme, že to nikdy nefunguje a každý deň opakujem toto svoje deštruktívne správanie a stále postupujem ďalej po nadol smerujúcej špirále. Bojím sa, že nikdy nebudem dostatočne silná na to, aby som prelomila tento začarovaný kruh. Každý večer zaspávam s nanovo obnovenou motiváciou zajtra spraviť niečo inak, no už ráno sú moje dobré úmysly nalomené túžbou.

Cítim sa ako úbohá atrapa človeka. Vzhliadam k ľuďom, ktorí sú cieľavedomí, pracovití a schopní žiť s bolesťou. Ja som na to príliš slabá. Odvtedy, ako som objavila spôsob, ako utiecť pred svojimi negatívnymi pocitmi v podobe nejakej substancie, som sa toho držala ako kliešť. Je to také jednoduché a také účinné, až ma to zaráža, ako to dokážu niektorí ľudia vyskúšať a nechať to ísť. Asi preto, pretože vedia, kde sú hranice. Vedia, že ak je niečo príliš dobré na to, aby to bola pravda, tak to tak naozaj je; že nič nie je zadarmo a šťastie vo forme prášku nie je skutočné šťastie, ale zvrhlé, pokrútené klamstvo, ktoré skôr či neskôr vyjaví svoju pravú tvár.

Ale potom sme tu my - závisláci, zúfalí prenasledovači falošného šťastia, ktoré uveria každému ojebu, ktorý im aspoň na chvíľku poskytne úľavu od tej hlbokej bolesti, ktorá ich sprevádza na každom kroku.

Uvedomujem si, že toto je len zúfalý spôsob, ako si sama pred sebou ospravedlniť svoju závislosť - "ja tak veľmi trpím, preto potrebujem užívať X, pretože inak by som neprežila". Vyvoláva to sympatiu a znie to lepšie ako "chcem sa cítiť dobre každú sekundu svojho bdelého života a nedokážem čeliť svojim negatívnym pocitom". Pretože tak to naozaj je. Pretože keď ma premohnú moje "negatívne" pocity, sú vše-pohlcujúce. Vysajú zo mňa život a premenia ho na čierne blato, v ktorom je každý krok viac a viac namáhavejší a ukončiť to všetko už zrazu neznie ako až taký zlý nápad. V tom podľa mňa spočíva ten rozdiel medzi závislákom a "normálnym" človekom - pretože keď sa cítime zle, cítime sa ZLE. Máme pocit, že život sa skončil a už nás nečaká nič dobré, cez túto temnotu už nikdy neprenikne svetlo a už len tento pocit samotný nás zabije. Nečudo, že sa potom utiekame k riešeniam, ktoré, než sú už akokoľvek deštruktívne, aspoň nachvíľu zmiernia tento zúfalý pocit beznádeje. Trik spočíva v tom vydržať túto bolesť tak ako silnú búrku a veriť, že na konci sa upokojí a znova vyjde slnko. Pretože ono vždy vyjde, len my to nevidíme.

Pamätám si, kedy som prvýkrát objavila prítomnosť tejto "čiernej diery" vo svojom srdci. Mala som tak pätnásť, možno čerstvých šestnásť, keď som sa začala tak trochu prepadať do jej temnoty. Prišlo to na mňa postupne, cítila som, že niečo nie je v poriadku, no vtedy som to ešte nedokázala identifikovať. Vtedy prišli prvé depresívne epizódy, prvé myšlienky na samovraždu, prvé experimenty so sebapoškodzovaním a substanciami, v ktorých som objavila únikové východy z tej vše-pohlcujúcej bolesti. Bolo to všetko také nové, nevedela som v tom plávať, mala som pocit, že zošaliem. Musím uznať, že pre mladučké, šestnásťročné, vysoko citlivé dievča, to bolo veľmi ťažké. Chcela by som ju objať, zovrieť vo svojom náručí, a utíšiť ju. Nikto v jej okolí jej vtedy veľmi nerozumel, nechápal jej bolesti a nevedel, čo s ňou robiť, kam ju odložiť. No ja jej rozumiem. Rozumiem, že vtedy ešte nevedela, že nasáva bolesť svojho domova ako špongia, pretože všetko vníma tak intenzívne a nevie, ako sa s ňou vyrovnať. A dnes, aj keď už býva sama a okolnosti sa zmenili, to zranenie ostalo, vznikla z neho jazva, ktorá, aj keď zacelila samotnú ranu, je len adaptáciou na zranenie, nie je prirodzeným, zdravým tkanivom.

Strach

Na chvíľu to vyzeralo, že sa posúvam správnym smerom. Myslím si, že to, ako sa cítim, je barometrom môjho životného smerovania. Keď dokážem opustiť svoju drogu, prekvapivo sa cítim omnoho lepšie než s ňou, aj keď cítiť sa lepšie bolo jej jediným účelom, pre ktorý som ju udržiavala vo svojom živote. Sú to úskočné klamstvá závislosti, ktoré akosi stále nie som schopná odhaliť, aj keď som si už o ne toľkokrát narazila hubu. Mala by som to vedieť. Už som si tým prešla niekoľkokrát, no asi nie dosť na to, aby som sa naozaj poučila. Bože, koľkokrát ešte musím spadnúť na dno, koľko bolesti ešte musím zažiť, aby som to pochopila?

Ešte toľko, koľko bude treba.

Mám pocit, že vždy v danom momente robím to najlepšie, čo viem. Ale je to naozaj tak? Je toto to najlepšie, čo teraz dokážem? Vydržať len pár týždňov čistá predtým, než vydesená utečiem späť k svojmu tyranovi? Nechám sa znova opantať jeho úlisnými, zaliečavými rečami, aj keď v kútiku duše viem, že klame, a urobí všetko ešte horším, než to je. Ale aspoň na chvíľu sa dokážem ukryť v jeho zovretí, ktoré je jedinou vecou, ktorú poznám - aj keď ma to tak veľmi bolí, je to bolesť, ktorá je mi dôverne známa. Ten svet vonku je tak desivý, tak nepredvídateľný, cítim sa v ňom tak malá, zraniteľná a nesvoja. Toto je jediná hra, ktorú viem hrať, v ktorej som ako doma - prenasledovať tie zúfalo krátke chvíle šťastia, ktoré mi dáva za príliš drahú daň. Nenávidieť sa, nenávidieť život, žiť len pre ďalšiu dávku. To je teraz moja komfortná zóna. A aj keď v nej šialene trpím, moja hlava si vždy nájde dôvody, prečo v nej zostať, prečo je to lepšie, než skočiť do neznáma, ktoré môže byť ešte horšie, ešte neznesiteľnejšie než ten šialený kruh závislosti a sebanenávisti.

Racionálne viem, že je to pičovina. Za tých pár krátkych týždňov bez svojej drogy, ktoré som mohla tento rok okúsiť, viem, že bez nej sa cítim omnoho lepšie. No ten strach, to je vždy tá vec, ktorá ma zlomí. Strach z neznámeho ma ochromuje omnoho viac, než strach, že znova padnem do toho začarovaného kruhu. A kým sa motám znova a znova vo svojich sračkách, vonku svieti slnko, je tam šíri svet, ktorý len čaká na to, kým si ho vezmem, no ja som príliš vydesená na to, aby som doň vstúpila. Keby som na to len dokázala nabrať odvahu, viem, že ma tam čakajú krásne veci. Krásne, ale aj bolestivé, pretože taký život proste je. Zdá sa mi, že oscilovať medzi radosťou a bolesťou je večným ľudským osudom, pred ktorým väčšina ľudí utiecť nedokáže. Tak to proste je, a nikto to nevie zmeniť. Ale tá bolesť, ktorú prináša život, je skutočná, má význam a posúva nás ďalej. Bolesť, ktorú spôsobuje závislosť, neznamená nič. Sú to roky stratené v beznádeji, strachu a zúfalstve, ktoré nikto z nás už nedostane späť. Je to krutá irónia, že na zúfalom úteku pred vlastnou bolesťou si o ňu prostredníctvom závislosti rozbijeme hubu ešte tvrdšie, ako keby sme sa jej už od začiatku postavili čelom.

Je tragické, že oplývam tak širokou, teoretickou múdrosťou, ktorú ale nedokážem aplikovať do svojho vlastného života. Často krát sa pristihnem pri tom, ako rozdávam druhým ľuďom rady, mudrujem o tom, ako treba žiť život, no sama v tomto snažení zúfalo zlyhávam. Motám sa stále dookola v tom istom začarovanom kruhu, z ktorého nedokážem vystúpiť na dlhšie ako pár týždňov. Zúfalo závislá na droge, ktorú by mnohí ľudia drogou ani nenazvali, no pre mňa ovláda celý môj život. Asi to nie je ani tak o tej látke, ale o komforte. Je mojím nárazníkom. Je mojím zdrojom utíšenia, ktorý beznádejne hľadám v externom svete, aj keď mi všetko naznačuje, že ho dokážem nájsť len vo svojom vnútri.

Láska

Snívam o momente, kedy nájdem svoju rodinu. Moje srdce prekypuje láskou, ktorú nemám komu dať, pretože všetci, komu by som ju rozliala, sú príliš ďaleko, a naše zriedkavé stretnutia nie sú dostatočné na to, aby som ju minula. Bože, len po tom túžim, rozdávať tú lásku, ktorá je v mojom vnútri. Nevyužitá sa kazí ako jogurt, degeneruje, mení sa na niečo zlé, otravujúce, a jediný človek, ktorého môže otráviť, som ja, pretože iba ja jediná som k dispozícii.

Človek je spoločenský tvor, vyvinul sa na život v spoločenstve a bez neho upadá a chradne. Viem, že by som mala druhým ľuďom čo ponúknuť. Mám v sebe toľko lásky, len ju rozdať niekomu, kto ju potrebuje. Ale v mojej blízkosti nie je nikto, kto by ju prijal. Môj život je tak prázdny, pretože ho celý vypĺňa môj smútok a moja závislosť, ktorá sa stala prostriedkom na jeho vyliečenie, no jediné, čo robí je, že ho iba prehlbuje. A tak nezostáva žiadny voľný priestor pre iných ľudí, pretože môj pohár sa prelieva, prekypuje, a ako je možné naliať niečo do plnej šálky? To sa proste nedá.

Zdá sa, že osamelosť je mojím tragickým osudom, ktorý ma prenasleduje už roky, a bez ohľadu na to, kam sa presťahujem, ako zmením svoj imidž, vždy ma dobehne. A mne zostáva len žiadostivosť, chtíč po vzájomnom spojení, ktorý zostáva nenaplnený. A keď sa mi konečne podarí nájsť niekoho, koho ľúbim, tak sa musím posunúť ďalej.

Viem, že to nie je zdravé upínať sa na pár ľudí a čakať, že ma urobia šťastnou. To žiadny človek nedokáže. Ja by som len chcela nájsť svoj kmeň, svoju rodinu, s ktorou by som mohla zostať navždy alebo aspoň dovtedy, kým by ma to neomrzelo. Pretože láska v mojom srdci potrebuje byť odovzdaná - chcela by som ňou naplniť iného človeka ako prázdnu čašu, až kým by mojou láskou neprekypovala až po okraj. Ale nemám koho. Vo chvíľach vytriezvenia si uvedomujem, že to chce čas, že nájsť svojich ľudí je proces, ale moja hlava, ktorá je nastavená vždy na to najhoršie východisko, mi hovorí, že takých ľudí už nikdy nestretnem - pretože kto by chcel strácať čas s takým strateným prípadom, ako som ja? Môj smútok, moja choroba presakuje do všetkého, čo robím, aj do mojich vzťahov. Keď som s milovanou osobou, nedokážem si pomôcť, som proste sama sebou, lebo to je jediné, čo dokážem, no to zároveň znamená, že ju infikujem svojím smútkom. A to nechcem - to je tá posledná vec, ktorú chcem robiť; spôsobovať ešte viac utrpenia už aj tak trpiacim ľuďom. No to, v momentálnej fáze svojho života, naozaj nedokážem, pretože smútok je mnou a ja som ním. Snáď sa to v budúcnosti zmení, no teraz je to tak ako to je.

Bože, prečo ma stále nútiš opúšťať ľudí, ktorých milujem? Ja viem, že nestálosť a zmena je základnou vlastnosťou života, a že tí, ktorí to nedokážu prijať, budú trpieť najviac - ľudia, ktorí sa snažia zachytiť sa určitého momentu a spraviť ho permanentným sa nestretnú s ničím, len s bolesťou, pretože to je ako bojovať s gravitáciou alebo smrteľnosťou; jednoducho to tak je a hotovo. A tak mi nič iné nezostáva, len kvôli tomu žialiť. Možno je toto mojím osudom - zamilovať sa a nechať ísť. A zamilovaním nemyslím jedine tú romantickú lásku, ale aj lásku kamarátsku alebo lásku k rodine - proste niekoho miluješ, no delia vás dlhé kilometre, a aj keď toho človeka môžeš raz za čas navštíviť, nebude stálou súčasťou tvojho života. Nemôžeš mu len tak napísať, že dojdi na kávu, lebo je ďaleko, má svoje povinnosti, a nemôže za tebou len tak vyraziť, pretože tebe je smutno.

Mala by som sa asi viac sústrediť na to, čo je tu a teraz, na nové priateľstvá, ktoré môžem nadviazať teraz, ale ja som stále zaseknutá na tých starých, a to je to, čo ma dojebáva. Pretože vždy som bola taká - ohliadala som sa do minulosti, prežívala minulé zážitky, priateľstvá a vzťahy, nikdy nie v prítomnosti. Pretože prítomnosť a budúcnosť je desivá - neznáma. Ale minulosť? Tú už dôkladne poznám. A ja som vždy bola ten typ človeka, ktorý inklinoval práve k tomu starému a známemu, pretože to je už bezpečné, prebádané územie, tam sa nemusím ničoho báť. Pretože pravda je taká, že ja sa tak strašne bojím. Bojím sa života, bojím sa neznámeho, bojím sa, že to nezvládnem. Cítim sa ako malé dieťa uviaznuté v tele dospelej ženy, ktoré musí čeliť všetkým tým povinnostiam, ktoré sa od dospelého človeka očakávajú, a len tak nejak idem s prúdom, vydesená, v zúfalej snahe zachytiť sa čohokoľvek, čo mi môže aspoň nachvíľu poskytnúť nejaký záchytný bod v tej zúrivej rieke života, v ktorej sa topím každý jeden deň - či už je to nejaký človek alebo substancia, ktorá mi aspoň nachvíľu poskytne útočisko, aj keď ma na výmenu potom zničí, pretože taká je realita drog; úľava na úver so 100% úrokom. Teraz ti uľaví, ale potom ti to pekne spočíta. A taká je aj úľava v druhých ľuďoch, nie? Teraz ti dajú komfort, ale potom aj tak odídu.

Viem, že moja fixácia na druhých ľudí v mojom živote je nezdravá. Viem, že sa až príliš namotám na niekoho a potom to tak bolí, tak strašne ma to bolí, keď ten človek nie je pri mne, že mi to dáva príležitosť na zamyslenie, či to vôbec za to stojí. Či to stojí za to sa fixovať na druhých ľudí, pretože pre mňa je to tiež ako droga - keď si so mnou, som v eufórii, ale tvoja neprítomnosť ma ničí. Uvedomujem si, že je to nezdravé.

Nedávno som mala sen s mojím najlepším kamarátom, v ktorom som prežila všetky tieto pocity - spolupatričnosť, pocit, že konečne ma niekto chápe a súznie so mnou. Ale zobudila som sa v takej emocionálnej bolesti, že som si uvedomila, že moja fixácia naňho môže byť vážne nezdravá. Mám pocit, že ho ľúbim až chorým spôsobom - že mám pocit, že som konečne našla človeka vo svojom živote, ktorý ma dopĺňa. No v skutočnosti nikto nie je schopný vyplniť v mojom živote takúto funkciu - nikto ma nemôže doplniť. Nijaký iný človek nedokáže vyliečiť tú bolesť v mojej duši, to dokážem len ja. Ale jeho prítomnosť jej uľavuje dokonalejšie, ako akákoľvek iná droga, ktorú som doteraz vyskúšala. Možno nie dokonalejšie, ale určite efektívnejšie - aspoň z toho nemám štvordňový dojazd. Ale svojím spôsobom ma to bolí oveľa viac. Bolí ma ten pocit, že som našla človeka, ktorého naozaj milujem, ale nemôžem byť s ním, pretože je ďaleko odo mňa. A potom, keď sa raz za čas stretneme, cítim znova všetku tú lásku, ktorá potrebuje byť odovzdaná, a on potom odíde. A ja to nezvládnem - vidieť ho odchádzať, s pocitom, že neviem, kedy ho zas uvidím, ma tak bolí, že to radšej v sebe zabijem ďalším alkoholom a drogami, pretože to nedokážem spracovať. Uvedomujem si, ako šialene to znie - tu v tomto meste je určite tisíc ďalších Denisov, s ktorými by mi bolo tak dobre, ako je mi s ním, ale pravdepodobne ich nikdy nestretnem, nikdy sa k nim nedostanem tak blízko, aby medzi nami mohlo vzniknúť také puto.

A tak len pozorujem ľudí vo svojom okolí, ktorí si sadajú na kávu na námestie pod Michalskou bránou so svojimi vlastnými Denismi, pijú s nimi kávu a rozoberajú s nimi, aký napiču deň dnes mali, ale jeho prítomnosť to robí všetko znesiteľným - pretože počúva, poľutuje, popičuje, ale hlavne tam JE - v dobrom aj zlom.

Pretože iba to ja potrebujem - ja od nikoho neočakávam, že vylieči moju boľavú dušu, že zaplní tú zývajúcu čiernu dieru v mojom vnútri; viem, že to dokážem urobiť iba ja. Ale viem, že prítomnosť milovanej osoby tú bolesť robí znesiteľnou - že je to dočasné útočisko, ostrov, na ktorý dokážem vyplávať a nachvíľu na ňom spočinúť, vydýchať sa, oddýchnuť si, predtým, než znova začnem plávať v tom hlbokom, studenom, smrteľnom oceáne zvanom život.

Labyrint

Bojím sa, že nikdy nebudem schopná ničoho lepšieho, než je toto. Nikdy nebudem schopná žiť lepší život, než je život závislého človeka; človeka, ktorý neustále siaha po uspokojení, po niečom, čo upokojí jeho nervový systém; po niečom, čo vyplní tú zývajúcu čiernu dieru vo vnútri.

Desí ma nevyužitý potenciál. Cítim, že každým dňom len plytvám svojím životom. Mám pocit, že naozaj mám svetu čo ponúknuť, pretože cítim veci tak hlboko - vnímam všetko okolo seba tak intenzívne, prostredníctvom emócií, ktoré v sebe veľa ľudí necíti. No sama v sebe svoje životodarné pocity zabíjam drogami a alkoholom. Pretože tie isté pocity, ktoré ma dokážu dostať do výšin, ma zároveň dokážu zraziť na dno. Vo svojej racionálnej mysli dokážem oceniť hodnotu svojej vysokej citlivosti, no žiť s tým je iná vec. Všetko ma zasahuje príliš hlboko, tá bolesť je príliš silná a schopnosť vyrovnať sa s ňou je minimálna. A preto naháňam pokoj, ticho a tmu. Najviac ma desí byť sama so svojou bolesťou. Bez akejkoľvek podpornej látky. Bojím sa, že ju neunesiem - že nedokážem niesť ťarchu svojej existencie. A preto sa utiekam k zúfalým riešeniam, k takým, k akým sa utiekajú len zbabelí ľudia - alkohol a drogy. Pretože akokoľvek sa snažím si sama pred sebou obhájiť svoju závislosť, na konci vždy pravda vyjde najavo - a pravda je taká, že som zbabelá. Že sa tak strašne bojím čeliť svojej vnútornej temnote, že sa radšej otupím čímkoľvek, čo je mi v tom momente dostupné, len aby som nemusela cítiť tú bolesť vo svojom vnútri, ktorá ma prenasleduje na každom kroku. Ale to je tak beznádejný spôsob úteku, pretože týmto sa ešte viac dojebávam. V zúfalom úteku pred svojou vlastnou temnotou si o ňu vždy rozbijem nos. V konečnom dôsledku je to celkom ironické - chcem sa oslobodiť, nachvíľu utiecť, no drogy a alkohol moju bolesť len zväčšujú do neúnosnej miery. A tak si ma to, pred čím som sa snažila utiecť, nakoniec aj tak nájde, a to dokonca ešte výrazne znásobené.

Motám sa v tomto začarovanom kruhu už tak dlho, že naozaj začínam mať strach, že z neho nevyviaznem živá. Bojím sa, že premárnim celý svoj život takýmto spôsobom - zdrogovaná, opitá, cítim sa strašne, no byť triezva je ešte horšia predstava. Pretože aj keď je mi strašne, aspoň viem, čo ma čaká.

Zmena

Nie som človek, ktorý dobre znáša zmeny. Viem, že odporovať zmene je ako odporovať samotnému životu, pretože život je zmena a všetky organizmy podliehajú neustálej zmene, ktorá, aj keď je neviditeľná, sa uskutočňuje v každom momente. No napriek tomu by som si niekedy želala zastavenie. Zastaviť život v tých dobrých chvíľach. Vtedy, keď konečne nájdem súznenie; lásku; spolupatričnosť. Vtedy, keď som sa dostatočne oboznámila so svojím prostredím, do takej miery, že mám pocit, že tam patrím. Že TU som doma. Ale je to iba ilúzia. Viem, že je to ilúzia, pretože život je tak premenlivý a som ešte príliš mladá na to, aby som našla svoj skutočný domov. Prejdem si ešte veľa miestami a veľa ľuďmi, ktoré budem považovať za svoj domov, a to je úplne v poriadku. To patrí k životu, k mladosti a k sebaobjavovaniu. No aj tak si nemôžem pomôcť a túžim po tom vrátiť sa späť na tie miesta, kde som sa cítila ako doma. Všetko je tu tak cudzie, všetky tváre neznáme, neprinášajú žiadnu útechu. Ja len dúfam v to, že raz sa tu budem cítiť ako doma, tak, ako som sa cítila doma na predchádzajúcich miestach, ktoré som musela opustiť. Pretože o tom je život, nie? Objavovať nové miesta, ktoré budem vedieť aspoň nachvíľu nazvať svojím domovom, predtým, než ma život opäť prinúti zdvihnúť kotvy a zamieriť niekam inam. Pretože život je zmena, neustále plynie, nikde sa nezastaví nadlho, pretože zastavenie by znamenalo stagnáciu, zatvrdnutie, popieranie jeho pohyblivosti. Tak sa musím hýbať, tancovať spolu s ním a veriť jeho múdrosti, ktorú zatiaľ nedokážem pochopiť.

A ja musím veriť, pretože čo iné mi potom zostáva? Musím sa poddať neustále prebiehajúcej zmene, pretože inak by som išla proti životu, a z toho som už unavená. Som unavená z bojovania, popierania, snaženia. Už som sa odovzdala a naozaj mám pocit, že konám správne. Keď sa odovzdám, cítim sa akoby z mojich pliec spadla ťarcha stoviek kilogramov. Mám pocit, že práve teraz, keď som sa vzdala všetkých tých vecí, na ktorých som tak zúfalo lipla, konečne dokážem ísť s prúdom života. Aj keď ma to desí, viem sa odovzdať tej neustále prúdiacej rieke života, a nechať sa viesť tam, kde ma chce. Ale bez občasného pičovania sa to nezaobíde :)

Ego

Strašne ma vytáča jeho prítomnosť.

A neviem, prečo.

"Serie ma to, že ma to serie," povedala som dnes pri rozhovore s mamou. Pretože viem, že už by som sa mala cez to preniesť. Bolo to tak dávno. A trvalo to tak krátko.

Čo je to pár mesiacov? Krátkodobý ošiaľ, ktorý bol založený na základe nevedomosti. Nepoznala som ho, to, aký je, a mne neznáme, dosiaľ nepreskúmané zákutia jeho osobnosti som si dotvárala svojou fantáziou. Až keď som naozaj prišla do styku s reálnou podstatou týchto vecí, uvedomila som si, že takúto energiu vo svojej prítomnosti nechcem - nemôžem mať. Pretože ma to ničí. A to je v poriadku.

Je v poriadku stretnúť niekoho, mať ružové okuliare, pretože tak strašne túžim po spojení, po pochopení, pretože sa cítim tak strašne osamelo a opustene v tomto obrovskom, chladnom svete, kde je každý len sám za seba.

Je to v poriadku.

A je úplne v poriadku, keď po bližšom preskúmaní zistím, že tento diel tej nádhernej skladačky, zvanej život, nezapadá do môjho dielu. Ten čas, ktorý si dvaja ľudia vynahradia na vzájomné spoznávanie, slúži presne tomuto účelu.

Je to úplne v poriadku.

Napriek tomu však pociťujem veľkú ľútosť. Voči tomu, čo sa stalo, koľko emócií a času som venovala tomuto človeku. Mám pocit, že to bolo všetko úplne zbytočné. Kurva, veď som v 21 rokoch prišla o panenstvo, myslela som, že sa to stane s človekom, ktorý za to naozaj bude stáť. Vtipné je, že vtedy som si naozaj myslela, že on za to stál. A dnes, s odstupom času, vytriezvená, som šokovaná, ako som tomuto človeku mohla odovzdať niečo tak obrovské.

Samozrejme, obrovským som to urobila len vo svojej hlave. Bola to skutočne tak veľká vec, ktorou by som sa nemala ešte dnes, tri-štyri mesiace potom, zaoberať?

Neviem, naozaj neviem. Viem len to, že už viac nechcem spochybňovať svoje emócie.

Keď to tak cítim, treba to nechať plynúť. Chcem nechať plynúť cez seba všetky tie emócie, ktorých sa tak strašne bojím. Ľútosť. Hanba. Hnev. Viem, že sa im aj tak nevyhnem, pretože už žijú vo mne a keď ich neprijmem, objavia sa ako nezvaní hostia vždy, keď jeden z mojich kamarátov spomenie jeho meno.

A taká nechcem byť. Nechcem znieť ako zatrpknutá, ohrdnutá milenka, ktorá má ústa plné jedovatých slov pred svojimi najdrahšími priateľmi. Nevyčítajú mi to, ale viem (myslím), že si to všímajú. A na základe toho si vytvárajú úsudok o tom, akým som človekom. Ale ja nechcem byť nenávistná. Nechcem hovoriť o ich kamarátovi v zlom. Ale často (vždy) si nedokážem pomôcť, pretože je za tým hlboká studňa nespracovaných emócií, ktoré potom chrlím ako plamene naokolo seba.

Keď sa to skončilo, celú jeho osobu, tak ako figurovala v mojej mysli [je potrebné vziať do úvahy, že tento obraz určite nebol ani zďaleka kompletný a vypovedal iba o určitej časti jeho osobnosti, ktorú som ja, za ten krátky čas (ovplyvnená svojimi vlastnými životnými skúsenosťami a myšlienkovými pochodmi) bola schopná spoznať], som uzamkla do truhlice na tri zámky, aby z nej ani omylom nemohla vyliezť nejaká nežiaduca emócia, ktorá by mi mohla v tom období zmariť moje prípravy na štátne skúšky. Pretože vtedy som mala jasne vytýčený cieľ a nemohla som sa nechať rozhodiť nejakým krátkodobým románikom s týpkom, ktorého som stretla na nejakej (aj keď pre mňa veľmi dôležitej) dnb akcii.

Keď však tento tlak upadol a dostala som do ruky diplom (kus papiera, ktorý pre mňa symbolizoval tri roky trápenia, radosti, strachu, práce, nových priateľstiev, perfekcionistického snaženia a pod.), zrazu sa táto truhlica plná pokladov začala otvárať: "Všimni si ma!"

"Som plná emócií, ktorých sa tak strašne bojíš! Pozri sa!"

A objavila sa vždy, keď niekto spomenul jeho meno. Keď som ho stretla. Alebo keď mi ho chlapík v porno videu až príliš pripomínal (pretože všetci máme svoj typ, po ktorom podvedome, možno aj vedome, bažíme).

Serie ma to.

Serie ma, že som ti dala tak veľa. Dala som ti Seba. Nikto iný to dovtedy nemal. Len ty. Ale mám pocit, že si si to nevážil. Nevážiš si to teraz, každopádne. Strašne by som ti to chcela vykričať do tváre.

Viem, že to neni O.K. Je to predsa normálna vec, nie? Ľudia spolu spávajú, zdieľajú tieto intímne momenty, a potom sa nad tým ani nejak zvlášť nepozastavujú, že práve došlo k tak intímnemu spojeniu dvoch bytostí.

Tak prepáčte, že to pre mňa znamená tak veľa. Prepáčte, že som tak emocionálna, tak precitlivená, že keď ma človek, ktorému som dovolila priblížiť sa tak blízko, zraňuje, vysmieva sa mi - že ma to tak bolí.

Človek, ktorý bol ten prvý, mal byť iný. Mal byť citlivý a empatický, aj po tom všetkom. Mal byť ten, kto sa zaujíma. Kto sa opýta na to, aké boli štátnice a promócie. Na to, ako sa mi darí v novej práci. Na to, ako prežívam tak ťažký prechod na inú školu, v novom meste, v novom byte. Pretože ja by som sa zaujímala. Zaujímala by som sa o to, ako sa máš. Ako sa ti darí. Ale tvoje slová sú necitlivé a plné pohŕdania.

Serie ma, že som ti dovolila prísť ku mne tak blízko. Práve tebe. Pre mňa to znamenalo tak veľa. A pre teba?

Prázdnota

Často sa cítim, akoby v mojom tele existovala zývajúca čierna diera, ktorá všetko pohlcuje, ale nie je možné ju ničím naplniť. Existencia tejto diery v mojom vnútri mi prináša značné trápenie. Nejde o trápenie, ktoré by spôsobovalo extrémne emočné stavy, skôr sa každý deň cítim, že "niečo nie je v poriadku". Ale čo je to to niečo? To sa pýtam samej seba neustále.

Tento diskomfort mojej duše pretrváva každý jeden deň. Neustále sa snažím niečím odpútať svoju pozornosť od tohto pocitu. Hudbou, audioknihami, ľuďmi, školou... Ale najúčinnejším spôsobom, ktorý som dosiaľ objavila, sú substancie. Iba tie mi dokážu poskytnúť úplnú, aj keď krátkodobú, úľavu. Tento útek však nie je bez svojich následkov.

Pociťujem značnú mieru sebanenávisti a hanby za to, ako veľmi milujem alkohol, drogy a iné, myseľ oblbujúce substancie. Nachádzam v nich veľký komfort. Keď je bolesť príliš veľká, moja vlastná prítomnosť príliš neznesiteľná, poskytnú mi útechu. Je až príliš jednoduché otvoriť fľašu vína a nechať sa zovrieť v jeho teplom, upokojujúcom objatí. "Všetko je v poriadku," šepká mi. Viem, že všetko nie je v poriadku a že je veľa vecí, ktoré ma trápia, ale v tom momente sa mi toto moje trápenie nesie omnoho jednoduchšie. Prázdnota v mojom vnútri bola zaplnená. Nachvíľu.

Okrem toho som znova spadla do závislosti na kratome. Keď sa na to pozriem spätne, je to až zarážajúce, ako rýchlo a slepo som do toho zase vhupla. Minulý rok o takomto čase som si prechádzala veľmi podobným obdobím. Bojovala som sama so sebou, vedela som, že už viac nemôžem kratom užívať, aj keď môj dôvod, prečo som chcela minulý rok prestať, bol úplne iný, ako teraz. Minulý rok som prestať musela, pretože mi neskutočne vypadávali vlasy, a naozaj som mala reálny strach, že nakoniec budem vyzerať ako Gloch z Pána Prsteňov. Teraz je moja motivácia iná, viem, že kratom mi spôsobuje veľmi zlé a bolestivé emočné stavy, extrémnu úzkosť, ktorá nemá žiadnu príčinu. Napriek tomu, že viem, ako veľmi zle mi to robí, je moja cesta k úplnej abstinencii veľmi hrboľatá. Pár dní sa držím, postupne a pomaličky znižujem dávky, aby som zamedzila výskytu abstinenčných príznakov, a potom bum. Opäť užívam vyššie dávky, pretože mám deň, kedy som sa zle vyspala, mám opicu alebo som len "bezdôvodne" unavená a potrebujem dávku energie na to, aby som sa mohla učiť a byť funkčná. Pretože napriek tomu, že z kratomu prežívam hrozné úzkosti, nemôžem spochybniť fakt, že mi dáva veľa energie. A tak si sama ubližujem, opakovane sklamávam samú seba pre pocit, že som produktívna, že som dnes niečo dosiahla, urobila, pretože ak strávim celý deň ležaním v posteli, budem sa nenávidieť a bude ma zožierať úzkosť z nadchádzajúcich deadlinov, štátnic a v konečnom dôsledku aj z mojej budúcnosti, pretože hlboko vo svojom vnútri trpím iracionálnym strachom, že ak sa nebudem dosť snažiť, ak škole nedám svoje všetko, tak ju nedokončím, a keď ju nedokončím, nebudem môcť pracovať v oblasti, v akej chcem pracovať, a budem odkázaná na prácu, ktorá zabije moju dušu, pretože väčšina prác, ktoré vykonávajú ľudia v mojom okolí, by ju zabila.

Snažím sa zlepšiť. Nepiť toľko, prestať jesť kratom, nevyhľadávať drogy. Pretože viem, že tieto veci moju situáciu len zhoršujú. Sú krátkodobým útekom od mojej bolesti, ale v konečnom dôsledku moju bolesť ešte znásobujú. Musím sa svojmu trápeniu postaviť čelom, naučiť sa žiť s diskomfortom a neutekať od neho. Ak sa začnem driapať nahor strmým kopcom, bude to ťažké a nepríjemné, ale iba tak dokážem vyjsť na vrchol, kde ma čakajú lepšie veci. Naproti tomu spúšťať sa dole po zadku je jednoduché, nechať gravitáciu (to nenásytné zviera v mojom vnútri, ktoré chce iba svoj dopamín), aby ma stiahla nadol svojou silou, si nevyžaduje žiadnu prácu, žiadny odpor, a ešte to môže byť aj vzrušujúce, ak sa spustím dosť rýchlo. No čo ma čaká dole? Tma, močiar, peklo? Postaviť sa a vystúpiť na horu z úplného dna je omnoho náročnejšie ako otočiť sa v polovici pádu a rozhodnúť sa, že nie, nebudem čakať, kým narazím až na úplné dno, aby som sa z neho mohla odraziť.

Napriek tomu, že všetkým týmto veciam racionálne chápem, moja každodenná bolesť mi zatemňuje úsudok. V poslednej dobe je pre mňa život so sebou samou tak neznesiteľný, že som ochotná sa hodiť do akejkoľvek priepasti len preto, aby som pred tým diskomfortom aspoň na chvíľu ušla. Úzkosť, strach a sebanenávisť sú emócie, ktoré dominujú takmer každý jeden môj deň. Dokážem to niesť, ale necítim sa dobre, a mám pocit, že sa to stále zhoršuje. Viem, že moje pravidelné užívanie alkoholu a kratomu to zhoršuje ešte viac. Čím viac pijem a čím viac kratomu jem, tým horšie sa cítim psychicky, fyzicky a tým viac sa nemám rada. A čím horšie sa cítim a čím viac sa nemám rada, tým viac bolesti prežívam a tým viac inklinujem k užívaniu substancií. Je to začarovaný kruh, z ktorého očividne nedokážem vyjsť.

Regrets

Desím sa toho, že raz sa moje tridsať-štyridsať ročné ja obzrie do minulosti, do obdobia, keď malo 21, a povzdychne si: "Tak veľmi si želám, aby som nepremárnila svoju mladosť, a nezničila každú dobrú a zábavnú vec vo svojom živote, ktorá mi dávala pocit, že som nažive, tým, že budem katastrofizovať a nechávať sa pohltiť svojou úzkosťou."

Posledné mesiace v mojom živote boli dosť divoké. Možno nie divoké pre niekoho iného, ale pre mňa, človeka, ktorý strávil prvé dva roky v novom meste sedením doma osamote alebo v práci, boli divoké. Do môjho života vošlo mnoho ľudí. Predtým som tu mala iba dvoch kamarátov, s ktorými, aj keď sme si veľmi rozumeli, sme sa stretávali viac-menej iba pri príležitosti spoločného užívania kanabinoidov. Aj keď doteraz nesmierne milujem tráviť s nimi večery v dymom zahalenej kuchyni ich jednoizbového bytu, dlho nám trvalo sblížiť sa, a mne veľmi dlho trvalo k sebe niekoho pustiť. Oni mali jeden druhého a ja - prázdnu izbu a desivú prítomnosť mojej vlastnej hlavy.

Milujem spoločnosť ľudí, veľké, hlučné davy, kde mi ľudia venujú pozornosť. Som extrovert a prepitá noc v dobrej spoločnosti mi dá viac energie ako osem hodín spánku. Preto som touto svojou situáciou strašne trpela, aj keď som si to vtedy až tak nepripúšťala. Utešovala som sa tým, že je omnoho lepšie byť sama, ako v zlej spoločnosti, keď som odmietala spoločnosť ľudí, s ktorými som sa stretla prvé roky na škole/intráku, a ktorí mi absolútne nesadli. Nedokážem tolerovať kokotov len preto, aby som nebola sama.

V momentálnej situácii sa viem obzrieť späť na svoje ja pred polrokom a naozaj povedať, že moja osamelosť bola jednou z hlavných príčin mojej depresie. Naozaj som niekedy zažívala veľmi ťažké stavy. Prežívam ich doteraz, ale naozaj ma v mojom živote veľmi veľa vecí teší, a tým sa to tak nejak vyrovná.

Stali sa mi veci, o ktorých som v septembri ani nesnívala, že tak skoro zažijem. V priebehu polroka som vyskúšala toľko veľa drog, bola som na toľkých veľa párty (a afterpárty!), dvaja chlapi chceli mať so mnou vzťah, mala som prvýkrát sex, oholila som si hlavu?! a spoznala som toľko nových super ľudí, toľko som sa smiala a tešila a ľúbila a tancovala. Naozaj som mala momenty, kedy mi do očí vhŕkli slzy od šťastia a vďačnosti. Začala som sa rozprávať s Bohom, pretože som nevedela, komu inému adresovať svoju vďačnosť, aj keď ani sama neviem, čo si mám vlastne pod tým pojmom predstaviť a len veľmi ťažko to viem popísať slovami.

Pár mesiacov som sa naozaj vznášala na akomsi ružovom obláčiku. Konečne som uvoľnila zo seba tú nahromadenú energiu, tú túžbu po spojení a priateľstve, kedy som sa naozaj cítila, že niekam patrím, a že ľudia ma majú radi a chcú byť v mojej prítomnosti. Zároveň som našla spôsob ako nachvíľu utiecť sama pred svojimi temnými myšlienkami von, do mesta, do hlučnej krčmy alebo na ešte hlučnejší parket. Na chvíľu som aj mala pocit, že som sa zaľúbila. Ale iba na chvíľu.

V poslednej dobe mám však pocit, že opäť klesám nadol. Ešte stále sú a budú pred nami super párty a super drogy, na ktoré sa veľmi teším a ktoré mi robia veľkú radosť, no v dňoch, keď musím byť len sama so sebou, sa začína ukazovať moje staré ja. Opäť som si začala ubližovať, na rukách mám nové jazvy aj od cigariet, čo robím, už keď je to so mnou fakt zlé. Už som si na to tak zvykla, že to ani neriešim, ale z pohľadu iného človeka to musí vyzerať fakt hrôzostrašne a nechutne. Hlavne, keď už nie sme decká, ale dospelí ľudia vo formálnom prostredí napríklad na pracovisku. Fakt neviem, čo je príčinou tejto zmeny, a mám pocit, že som to ja. Bez ohľadu čo alebo kto dobré do môjho života vstúpi, moja temnota to skôr či neskôr pohltí a zničí.

Chcem veriť tomu, že je to len fáza, zlé obdobie, ktoré zas prejde, a zas mi bude dobre. Naozaj sa snažím niečo zmeniť. Zmeniť samú seba. Pretože síce som nikdy nemala ťažký život, vlastne mám depresie a problém so sebapoškodzovaním v podstate bez príčiny, iba preto, lebo som extrémne citlivý a emocionálny človek, ktorý nezvládne ani tie najjemnejšie rany od života, a hneď sa zo všetkého zosype. Jediný dôvod, prečo v živote trpím, je moja hlava. Musím naozaj na sebe pracovať, viac oddychovať, meditovať, cvičiť jogu a praktizovať životné filozofie, ktoré mi dávajú najväčší zmysel a pokoj na duši. Tam vidím jedinú cestu von, jediné riešenie, aby som ja sama prestala byť svojím najväčším tyranom.

Veľmi sa bojím, že kvôli strachu premárnim svoj život. Svoju mladosť. A potom to budem chcieť vrátiť späť. Tie časy, keď som bola tak slobodná, a sama pre seba som si skonštruovala klietku, do ktorej som sa zavrela. Všetky tie príležitosti na radosť, ktoré som zmrzačila len preto, pretože nedokážem byť šťastná. Nedokážem prestať premýšľať. Nad všetkým, čo som urobila zle. Kedy som nebola perfektná. Keď som uprednostnila zábavu pred povinnosťou. Nad všetkým, čo mi vadí a čo je zle. Nad všetkými možnými katastrofickými dôsledkami môjho konania. Nad všetkým, čo nie je perfektné, a tým pádom to nestojí za moju námahu.

Tak by som chcela byť divokým stvorením. Človekom, ktorý je nerozvážny (ale tak či tak odvážny), nespútaný a užíva si život plnými dúškami. Je vo mne veľmi veľa životnej energie, ktorá sa potrebuje uvoľniť takýmto spôsobom. Ale toho horiaceho leva vo mne ľadovo spútava moja myseľ. Tá mi nedovolí nikdy sa z ničoho tešiť pridlho alebo mať niekoho až príliš rád. Viem, že celu svojej hlavy môžem opustiť iba ja sama, je možné nájsť kľúč, ktorým sa odomyká. A modlím sa k Bohu, aby sa mi ho podarilo nájsť a oslobodiť sa, pretože naozaj mám niekedy pocit, že omnoho dlhšie to už nezvládnem, a buď sama ukončím svoju existenciu alebo sa vydám na cestu ešte väčšej temnoty, z ktorej sa už možno nebudem vedieť vrátiť.

Chcem sa vedieť viac tešiť zo života. Všetky tieto momenty sú také vzácne, tieto vzťahy tak dočasné, a aj naše životy sú veľmi prchavé. Nechcem sa v budúcnosti obzrieť späť a ľutovať, že som s týmito ľuďmi nestrávila viac času, nepustila som ich k sebe bližšie a nedovolila si viac radosti.